Prvý krok...rozhodnutie na celý život

Od malička som bola tučnejšie dieťa, prišla puberta a prvé vyskúšané „zaručené diéty“. Po každej prišiel jojo efekt. Tak som sa na to vykašlala a začala som priberať a priberať. Rodičia mi neustále kládli na srdce, že sa nemám prežierať a mám sa viac hýbať. No ja som robila pravý opak. Jedla som tajne, aj v noci. Odišla som na vysokú školu, mala viacero brigád, tvrdila si, že nemám čas na pohyb. Až som sa vyjedla na 100kg vo svojich 26 rokoch. Áno, bola to moja chyba. Uvedomujem si, že som si sama kládla jedlo do úst a mojim rozhodnutím bolo nehýbať sa a sedieť radšej doma. Keď mi však váha ukázala spomínaných 100kg, rozhodla som sa začať s tým niečo robiť. Začala som sa hýbať, zdravšie stravovať. Nejedávala som mastné, vyprážané, nepila sladké vody, jedla len celozrnné výrobky, zeleninu aj ovocie. Bicyklovala som, chodila na túry, sem tam na korčule. Avšak stále som sa točila v kruhu, 2kilá dole, 3 kilá hore... Premýšľala som čo robím zle, ale nemala som chuť to riešiť radikálne. Prišli prvé zdravotné problémy, lekári príčinu nezistili. Gynekológ mi však oznámil, že mám syndróm PCO a povedal, že mám schudnúť. Bola to moja prvá skúsenosť od detstva, kedy mi lekár priamo do očí bez okolkov povedal, že som tučná a mám zmeniť zdravotný štýl. Ak chcem, aby mi vaječníky začali fungovať ako majú, mám schudnúť. Bola som u neho prvýkrát a jeho priamy prístup ma veľmi prekvapil. Avšak ma aj nakopol. Prečítala som si o tej diagnóze veľa  vecí, bola som vystrašená, našla som aj vety, že sa s tým ťažko chudne a aj keď sa schudne,  tak sa chudnutie zastaví. Pokiaľ sa však váha nerieši, môže človek dostať vraj aj cukrovku. No to teda nie. Žiadnu cukrovku nechcem. Bol začiatok decembra 2014. Pustila som sa do boja. Začala som vysadením cukru, veselo som ho však nahrádzala medom. Prišli vianoce a pečenie koláčikov. Vydržala som. Bola som na seba pyšná ako nikdy predtým. Piekla som s maminou 2 dni a nedala si ani kúsok cesta, či plnky. Za celé sviatky som zjedla dva perníky. Avšak vynahrádzala som si cukor inou stravou, ktorej som pojedla celkom dosť. Za ten mesiac sa mi podarilo síce zhodiť cca 1,5 kila, ale cítila som sa veľmi zle, unavene, psychika na tom tiež nebola najlepšie. Našťastie prišiel zlom.

Svoju komfortnú zónu som prekročila na začiatku januára tohto roka. Bolo to náročné rozhodnutie. Veľmi som sa bála, ale vedela som, že už niet inej cesty. Viac som sa bála ďalších zdravotných problémov. Napísala som svojej bývalej spolužiačke Monike Ludasovej zo základnej školy, ktorej sa podarilo krásne schudnúť, či mi nevie dať kontakt na nejakého osobného trénera. Dostala som od nej ponuku, či sa nechcem zapojiť do práve pripravovaného programu Dáš to tiež, ktorý pripravovala Monika zo Samanadsebou spolu s Mišom Duchoňom. Pomyslela som si, že je to jedinečná šanca, avšak ten strach. Vedela som, že keď už sa na to dám, chcem vytrvať dlhšie ako dva týždne, mesiac, alebo pol roka. Chcem zmenu na celý život. Priateľ ma povzbudil. Vyplnila som im vstupný dotazník, poslala fotky v spodnom prádle (najradšej by som sa za tie fotky zahrabala pod zem) a odoslala. Verila som, že sa mi ujde miesto v programe a vezmú ma. Stalo sa tak a bez otáľania sme sa do toho pustili. Deň pred prvou konzultáciou a vstupnými testami som nespala. Bola to moja prvá návšteva fitka. Ešte v noci som Mišovi aj Monike písala email, že sa veľmi bojím. Hlavou sa mi premietali rôzne otázky. Čo keď sa na mňa budú všetci pozerať? Budú sa mi smiať? A čo tá strava? Ako budem variť? Budem mať dosť času na všetko? Chcela som z toho aj vycúvať, neviem si doteraz vysvetliť prečo som sa toho tak veľmi bála. Strach som však prekonala a spravila som prvý krok. Prvý krok, ktorý doteraz považujem za najdôležitejší z celej mojej cesty za zdravším telom.