Preč s výhovorkami - nemám čas

Chcem schudnúť, ale hlavne rýchlo, lacno a jednoducho. Poznáte  to?

Povenujme sa dnes len tomu času. V mojom prípade  som kilá naberala celé  roky  a preto som nemohla očakávať,že sa do formy dostanem za pár  mesiacov.Budem rada,ak mi to nepotrvá  viac ako 2 roky a už  teraz mi je jasné,že sa budem chcieť  neustále zlepšovať  a napredovať, takže ako sa hovorí, ani pes sa rýchlo nevyserie,dajte všetkému čas. 

A ako si nájsť  čas  na cvičenie ,varenie,kvalitný relax a spánok? Proste čas na seba. Toto je vec, ktorej som sa veľmi obávala a stále ju nemám  úplne dosiahnutú. Keď  máte pocit,že už teraz nestihate to čo by ste chceli alebo mali stihnúť,bude náročné zaradiť  ešte  aj pohyb a nový  spôsob stravovania. Je mozne,že sa dostanete do ešte  väčšej špirály stresov a vôbec  vám to v konečnom  dôsledku  neprospeje. V takejto situácii je možné prehodnotiť svoj život,zamyslieť sa nad životným štýlom a vybrať si prioritu.Aj keď  je mi jasné,že pracovať  potrebujeme,deti len tak odložiť nemôžeme a ani upratovačku nemôžeme mať všetci. Prípadne nájsť aspoň nejaké setrice času a usetreny čas venovať práve sebe.

Ja som ako prvú  voľbu zaviedla pomoc priateľa v domácnosti. Prestala som spolu s ním chodiť na nákupy,zvláda to aj sám. Rozdelili sme si domáce práce podľa toho,kto čo  rad robí, alebo mu tá  práca proste nevadí.Ide nám to takto viac od ruky a ja sa už nemusím 3 hodiny prehovárať  aby som povysavala. A naozaj mi nevadí  ak nie je povysavane každý druhý deň,alebo ak mi večer  ostane v dreze nejaký ten tanier a hrniec.....domácnosť mám na používanie,sterilno u nás nie je.

Varenie a príprava jedla na druhý deň. Mozno sa zdá,ze táto činnosť trvá veľmi dlho,ale nie je to tak. Zo zaciatku je to určite časovo náročnejšie,ale keď prídete na kombinacie jedál,ktoré vám vyhovujú,chutia, dostanete sa do toho. Čím  poctivejsie sa tomu povenujete na začiatku,tým  viac času si ušetríte  neskôr. Na začiatku som si všetko jedlo vážila. Dnes presne viem,koľko je 30g tvrdého  syra a 150g tvarohu 😊. Naučíte  sa variť jednoducho a rýchlo,pretože  je kopec receptov na zdravé  jedlá,  ktoré  sú hotové za chvíľu. Nabaliť to do krabiciek je už minimum času. 

Ako však variť aj sebe aj ostatným? Rovnako.. aj zdravé jedlá sú chutné. Ja som postupne prešla na to,ze už nevyvaram takmer nič špeciálne len pre priatela. Akurát mu upeciem koláč,alebo k mäsu privarim cestoviny. Polievky,alebo mäso so šťavou  som proste prestala zahustovat múkou, do šalátov nedávam cukor. Jediný  rozdiel je v tých prilohach,kedy sebe uvarim napríklad  brokolicove pyré  a priateľovi zemiakové....

Mne sa osvedčilo aj šetrenie času  jazdenie na bicykli,keďže  autom,alebo mhd to trvá u nás dlhšie. Je mi však  jasné, že  to je ťažšie aplikovatelne.

Veľkým setricom času je aj fakt,že  nemáme  televízor. Počítač sa snažím  zapnúť až  vtedy, keď musím. Netravit na ňom príliš veľa času.Pomáha mi,keď si po príchode domov ani nesadnem a hneď  sa pustím  do všetkých  povinností a až  potom si dám oddych. Oddych napríklad cvičením.

Je mi jasné,  že sa dá nájsť oveľa viac setricov času,  ale mne už  len tieto najľahšie pomohli v tom,aby som sa prestala vyhovárať  a začala sa venovať aj sebe. Chce  to však od človeka sebadisciplinu a aj určite obete. Tiež som veľakrát vstávala kvôli tréningu pred 5 ráno (raz aj o 4rano), alebo som krabickovala jedlo o polnoci, alebo odmietla  párty,lebo som sa potrebovala vyspať. Na pracovnej ceste som vstavala o hodinu a pol skôr,aby som si mohla ráno zacvicit a potom cely deň frcala...

Po určitom čase  sa pre mňa zmena stala automatickou rutinou dňa a zrazu som si nemusela cielene hľadať čas. Ten čas tu proste je,len si ho treba zadeliť. Alebo sa o to aspoň pokúsiť,  nemať to ako prvú výhovorku. A že vám  váš chlap nepomôže? Nebojte,keď zistí, ze vďaka tej zmene máte lepšiu náladu, ste na neho milá, reagujete s kludom, máte viac času na neho, určite vám ochotne pomôže aj sám od seba.

Vhodný čas je práve teraz

Vianoce sú pred dverami a my doma vypekáme, plánujeme čo sa bude vyvárať, šialené nákupy v obchodoch, plné košíky všetkého možného. Teraz budeš držať diétu? Nieee, ja žiadnu nedržím a teda sa nebudem obmedzovať ani cez Vianoce J.

Pred Vianocami som mala ešte moje meniny a narodeniny, čaká ma oslávenie dedkovych okrúhlych narodenín, na vianoce oslávenie bratovych narodenín, v januári veľká rodinná oslava ďalších narodenín. Potom príde Veľká noc, návšteva u kamarátov, kamaráti u nás, ďalšie oslavy, letná dovolenka, hody u rodičov, dámska jazda, priateľove narodeniny, pečenie koláčikov pre deti do školy a opäť Vianoce...Kedy teda zmeniť životný štýl? Bude na to vôbec nejaká vhodná doba? Stále tu budú nejaké lákadlá a príležitosti, kedy bude nejaká fajnová tortička, alebo pár pohárov vína. Čo s tým robiť? Prestať hľadať výhovorky. Je to také jednoduché .... Nečakajte na vhodnú dobu, lebo tá naozaj nikdy nepríde.

Ja mám veľmi rada vianoce. Patrí k tomu aj pečenie medovníkov, lineckých koláčikov a minulý rok som si zaviedla novú tradíciu, pečenie penovej torty, ktorú som voľakedy zbožňovala a dokázala aj napriek kopec cukru zjesť na posedenie naozaj veľký kusisko. Každý rok pripravujem vianočný zemiakový šalát , naväzujem s bratom salónky, ktoré potom objedáme priamo zo stromčeka, po štedrovečernej večeri pripravujem ovocný šalát s kopcom šľahačky a dorazím sa koláčikmi. Keď trocha vytrávi, príde druhé kolo zemiakového šalátu s vyprážaným kaprom. Ďalšie 3 dni sa to umierni, ale tu a tam si niečo zobnem. Idem na návštevu a všade sa len ponúka nejaké jedlo. Celé dni sa prakticky nehýbem, nechce sa mi veľmi chodiť ani na prechádzky. Teda takto to u mňa bývalo. Zamýšľala som sa nad tým ako to bude tento rok. Budem sa obmedzovať? Prišla som na to, že sa ani nemusím, stačí, ak sa skrotím, zamením pár vecí z tých tradičných a je to. Na internete už koluje kopec linkov ako prežiť vianočné sviatky bez toho, aby sme sa necítili ako nafúknutý balón, tak ich neidem opakovať.

Ak chcete vo svojom živote niečo zmeniť, spravte to hneď. Poďte do toho. Nový rok je síce fajn na nový začiatok, ale prečo čakať? Užijem si posledné vianoce? Alebo posledné svoje narodeniny? Je to naprd výhovorka, lebo vianoce a oslava narodenín je o niečom úplne inom ako o prejedaní sa, opíjaní sa a sedení na zadku. Ideálne nevnímajme chudnutie ako dietu, ale ako zmenu, ktorá s nami bude po celý život a nebudete mať už pocit obmedzovania sa.

Nálepky

Prednedávnom som náhodou natrafila na diskusiu o tučných ľuďoch. Nezvyknem už čítať takéto veci, ale začítala som sa......

Bola to taká typická diskusia, ktorá sa zvrháva na útoky “tých chudých” a “tých tučných”. 

Nemám rada predsudky typu ako je tučný človek lenivý, ako celé dni len doma sedí na gauči a napcháva sa všetkým možným aj nemožným. A naopak chudý človek len celé dni športuje, stravuje sa zdravo a všetko mu to ide neuveriteľne ľahko. Občas si prizná, že sa sem tam prežerie nejakých sladkostí, ale tým to hasne. Všade hovorí a radí tým tučným, aby sa začali stravovať a hýbať sa práve tak ako on. Však on je ten chudý a tá tučnota je zlá. A keďže je to také ľahké, tak musí aj tučný človek schudnúť.

Slová „tučný“ a „chudý“ používam zámerne, netuším aký výraz je správny a pre každého znamená tučnota alebo chudosť niečo uplne iné. 

Nemám rada predsudky. Kto by ich aj mal rád, však? Predsudky sú všade okolo nás a nie je to len pri tučných, alebo naopak príliš chudých ľuďoch. Dávame ľuďom nálepky bez toho, aby sme poznali ich život a vôbec si neuvedomujeme aké následky to na nich môže zanechať. Nie je to len o diskusných fórach, na ktorých si dievčina v puberte môže prečítať aký hrozný názor na ňu majú ľudia, lebo má nejaké tie kilá navyše, ale aj rôzne rodinné názory, ktoré nás formujú už od detstva.  

Áno, obezita je choroba, ktorú treba riešiť. S obezitou môžu prísť ďalšie zdravotné problémy, ktoré môžu ohroziť život človeka. To je fakt. Som rozhodne za to, aby človek obezitu riešil. Nie je mi však jedno, ako sa k tučnému človeku stavia okolie. Mrzí ma vždy, keď čítam také názory a rôzne polopravdy laikov ako si majú tuční ľudia zmeniť stravu a ako sa majú hýbať, aby schudli, pričom sami majú jedálniček plný cukru a ich pohyb je prechádzka so psom. Dodžubú človeka, poradia tie všeobecne platné úžasné rady a myslia si ako veľmi pomohli. Omyl. Akurát toho tučného človeka ešte viac zdeptajú a v tom horšom prípade sa aj inšpiruje ich radami a dostane sa do ešte horšieho stavu. Áno viem, je to každého voľba kým a čím sa bude inšpirovať, čo spraví, alebo nespraví so svojim životom. Avšak je mi jasné, že si bežne človek vyberá tú jednoduchšiu cestu, chmatne po informácii, ktorú má overenú nejaký druhý človek a veď on je predsa chudý, tak to asi bude fungovať aj mne. Je to jeho voľba, vždy tu má aj inú možnosť, viem, viem, ale priznajme si, že tiež občas hľadáme rýchle riešenia, aj napriek tomu, že si uvedomujeme, že to nie je uplne správne.

Diskusie pod rôznymi premenami schudnutia sú tiež zaujímavé. Hemží sa to vždy rôznymi názormi od pochvalných, cez urážlivé až útočné. Väčšinou sa tam ľudia dourážajú, však prečo sa ten človek vyžral tak ako sa vyžral, nemusel chudnúť. Netvrdím, aby ich ľudia obdivovali, lebo mne samotnej je ľúto, že som sa dostala na takú vysokú váhu, ale aspoň ich neurážajme. Na čo je to dobré. Bola by som len zvedavá, či by svoj názor tak vyjadrili aj v realite, ale to je problémom všetkých internetových diskusií. Aj vďaka takýmto názorom som v minulosti dospela k tomu, že som tlstá lenivá krava, takto ma vidia ostatní, asi to tak aj bude. Hanbila som sa chodiť športovať, však na mňa bude každý zazerať. Obávala som sa jedenia na verejnosti a hovoriť o chudnutí bol pre mňa nonsens. Ako ma asi budú vnímať ľudia, keď im poviem, že ja tlstá krava mám Xtý pokus o dietu a stále len priberám? No to teda nie. Radšej si budem žiť vo svojej ulite. Neviem, či to majú takto podobne aj ostatní tuční ľudia, ale som názoru, že fyzické zdravie ide ruka v ruke s psychickým a väčšine tučných ľudí proste vadí, že sú tuční, aj keď o tom možno nehovoria.  

Prečo ľudí odsúdime ako automaticky lenivých? Ja som sa v minulosti veľakrát snažila zdravo stravovať a športovať, o tom som už písala. Ale až po konzultácii s odborníkmi a vyskúšaní ich rád som zistila kde som celé tie roky robila chybu. Možno to takto majú aj tí iní tuční. Skúšajú, hľadajú, tápajú...nenachádzajú. Možno skôr či neskôr nájdu tú správnu cestu. Len niekto potrebuje viac času, pribrať viac kíl, dostať ďalšie zdravotné problémy, aby pochopil, že to treba riešiť. Každý si je strojcom svojho šťastia a nemáme právo nikoho odsudzovať, nech je akýkoľvek. A jasné, určite je medzi nimi kopa lenivcov, ktorým sa jednoducho nechce chudnúť, radi sa prejedia nezdravým jedlom a idú si k lekárom po ďalšie tabletky… Takí istí ľudia sa nájdu aj medzi chudými. Dokonca aj mnohí chudí ľudia trpia skrytou obezitou a ani o tom nevedia. Majú možno vyšší visceárny tuk ako som mala ja, keď som mala 80 kíl a bola som teda stále obézna. Tiež som možno bola v lepšej kondičke ako chudý človek, ktorý si išiel občas zabehať. Ja som sa však zdravo stravovala a športovala niekoľkokrát do týždňa.

Obezitu treba rozhodne riešiť. Avšak, neučte sa len z  názorov laikov diskutujúcich na fóre. Vôbec nie z tých, ktoré dávajú 100% rady, ktoré musia fungovať na uplne každého. Riaďte sa radami odborníkov, študujte, choďte na kurz, naučte sa o svojom tele čo najviac a vychádzajte hlavne zo seba. Počúvajte svoje telo, skúšajte a bádajte. Je to naozaj podstatné. Najlepšie také diskusie ani nečítať. Najdôležitejšie je zdravie a za tým si choďte. Obezita zdravá rozhodne nie je, ani tá skrytá. Takže zmeniť životný štýl, nedržať žiadne diéty a nehľadať rýchle riešenia – myslím, že to platí pre nás všetkých J.  

Rozdiely, rozdiely....

Ako dieťa ma vždy fascinovalo prečo každý človek vyzerá inak. Prečo dvaja ľudia, ktorí každý z nich má nos, oči, ústa, uši, možno aj tvarovo podobné, ale aj tak vyzerajú obaja rôzne?
V súvislosti s chudnutím a celkovo životným štýlom, mi príde ako veľmi dôležité zdôrazniť to, že áno, naozaj je každý z nás iný.
Keď som začínala s chudnutím v januári, prečítala som si aj kopec článkov. Každý hovoril niečo iné. Nieže by som nejako chcela spochybniť to, čo mi tréneri odporúčali, ale mám rada, ak mám veci naštudované. Bola som celkom nažhavená, tak som proste študovala, čítala, hľadala. Pozerala som si jednak rôzne smery, či už chudnutia, životných štýlov a aj názory ľudí, ako sa im s tým chudne, či nemali potom nejaké zdravotné problémy. Najprv som bola veľmi zmätená. Keď som však podrobnejšie čítala práve diskusie ľudí a nezameriavala sa iba na články, tak som si naozaj potvrdila, že každý z nás je iný. Niekomu sadne toto a niekomu tamto. Niekto je spokojný s tým a iný to veľmi tvrdo odsudzuje. Ja sama som sa stretla s tým, že moju stravu odsúdilo veľa ľudí, niektorí mi povedali, že som blázon, iný, že si zničím obličky, ďalší, že mám okamžite prestať. Nepočúvala som. Som tvrdohlavá. Ja som sa cítila dobre, ale stále som si vravela, že ak to bude zlé, zmením opäť stravu, budem hľadať čo chcem jesť.
Dôležité je naozaj si uvedomiť, že existuje mnoho vyznávačov rôznych životných štýlov a diét. Neustále budú pribúdať. Či už čo sa týka športu, alebo stravy. Mnohí z nich majú aj veľmi presvedčivé argumenty. Čo si však vybrať? Akým smerom ísť?
Môj názor je, že by sme mali vychádzať zo samého seba. Premýšľať, porovnávať, hľadať, čítať, poradiť sa,  skúsiť. Brať do úvahy seba ako hlavný faktor, to ako kvalitne spávam, koľko oddychujem, či mám sedavú alebo fyzicky namáhavú prácu, či mám psychicky náročnú prácu, koľko stresu denne prežívam, aké mám zdravotné obmedzenia, ako som doteraz športoval, stravoval sa, aké mám rodinné prostredie, finančné možnosti, koľko času som ochotná obetovať, koľko chcem schudnúť, nakoľko zmenu chcem brať naozaj vážne atď...Určite sa budú niektoré faktory meniť, prispôsobovať, ale všetky pravdepodobne nie a hlavne to nepôjde zo dňa na deň. Dôležité je aj nepodľahnúť nejakej novej modernej diéte a vravieť si, že však vydržím to mesiac  - schudnem aspoň 10 kíl a potom sa vrátim späť k tomu pôvodnému štýlu, z ktorého som pribrala. Na čo je to dobré? Ešte viac si dobabrať metabolizmus a telo. Brať celé chudnutie ako zmenu životného štýlu, ktorá ma bude sprevádzať celý život, nezničí mi zdravie a pomôže mi napredovať vo všetkých oblastiach života. Viem, je to zložitejšie ako nejaká 13dňová mliečna diéta alebo kapustová (prešla som si nimi), ale výsledok určite stojí za tú námahu.

Lucia

Nielen moja zmena

Chudnutie nie je až tak jednoduché hlavne v začiatkoch. Všade kam sa pohnete, máte nejaké nástrahy. Prídete ráno do práce, hneď vás kolegovia ponúknu nejakým chutným zákuskom, ktorý včera upiekli. Ak odmietnete so slovami, že držíte diétu, tak len pokrútia hlavou, však jeden zákusok ťa nezabije. Doma, ak tam nie ste sami, to tiež nie je veľmi jednoduché. Partner si po večery otvorí čokoládu a spráska ju pekne pomaly na posedenie. Vám len vykrúca nosom. Večery strávené s kamarátmi, tiež nemusia byť jednoduché, alkohol, nejaké tie čipsy a ponúkačky na seba nenechajú dlho čakať. Návštevy u mám a babiek sú kapitolou samou o sebe, však to asi poznáte J. Tie moje vždy navaria a nakúpia všetko čo som mala kedy najradšej a samozrejme to boli celkom kalorické bomby.

Vždy keď som predtým chudla, tak to bolo na tajňáša. Poznáte to? Radšej o tom nikomu nepoviem. Čo si bude myslieť? Ak to potom poruším, ako sa na mňa bude pozerať? Hanbila som sa za to, že som tučná a teraz chudnem. Tým, že som o tom chudnutí nikomu nehovorila akoby tá tučnota ani neexistovala. Znie to šialene, viem. U mňa to teda vyzeralo vždy tak, že kým som bola niekde vo svojom vákuu, tak mi strava išla podľa mojich predstáv. Vo vákuu je však žiť nemožné. Pokiaľ som len mierne naznačila svojmu okoliu, že chudnem, tak mi ponúkali a vždy som sa nechala prehovoriť, zlákať, podľahla som. Tentokrát som sa rozhodla hovoriť o chudnutí otvorene pred všetkými. Vždy som k tomu použila zázračnú formulku „musím, mám zdravotné problémy“. Táto veta odradila takmer všetkých, ktorí ma kedy ponúkli nejakým jedlom, ktoré mi do stravovacieho režimu nesedelo. Netrvalo dlho a pochopili, že to myslím naozaj vážne. Neviem, či som mala šťastie, ale po určitom čase prišlo to, že som zrazu nemusela čeliť nekonečnému ponúkaniu jedál, ale moje okolie ma začalo akceptovať. Teraz som už o svojej strave taká presvedčená, že aj človeku čo zatiaľ nevie ako sa stravujem proste rovno poviem, že takú potravinu nejem, alebo že nejem cukor a akosi mi už viac neponúknu. Toto neponúkanie jedla a nemusenie dookola vysvetľovať, prečo to nechcem jesť mi veľmi pomohlo. A ak sa našiel niekto kto to nepochopil, alebo mi len sem tam podotkol, že sa týram, tak som to riešila akceptovaním jeho názoru a pustením slov jedným uchom dnu a druhým von. Mala som aj ťažšie chvíle, kedy sa našli ľudia, čo mi vraveli, že si ničím zdravie, lebo ich známi si takou diétou zdravie zničili. Keď s tým prišiel aj môj priateľ po rozhovore s kamošom, tak som to brala ťažko. Nemysleli to zle, viem.Vtedy som si pozrela danú diétu a porovnávala so svojou stravou. Keď som viac pochopila svojmu stravovaniu, tak už som dané reči vôbec neriešila, lebo som vedela, že si neubližujem. Som veľmi rada, že som si hlavne v začiatkoch takúto „podporu“ veľmi nepripúšťala a išla si tvrdohlavo za svojim.

Ako sa zmenilo moje najbližšie okolie?

Najdôležitejší mi je človek, ktorý má ku mne najbližšie a to je môj priateľ. Od neho pociťujem obrovskú podporu. Nákupy robí výhradne on, pomôže mi pri domácich prácach, ťahá ma na výlety a vždy hľadá nové trasy, aby ma bavili. Postupne prechádza na stravovanie podobné môjmu. Všetky svoje nezdravé potraviny si vykladá na poličku, na ktorú nedovidím a keď vie, že mám chuť na niečo, čo nesmiem, tak si to nedá proste ani on, alebo sa zavrie s jedlom do izby. Je pre mňa samozrejme aj psychickou oporou a keď je zle, pripomenie mi, prečo som začala a čo sa mi už podarilo, ako som sa zmenila a ako sa mu moja zmena páči (nielen tá fyzická). Keď som sa prvýkrát od zmeny chystala k rodičom na víkend, boli vystresovaní, čo len ja budem jesť. Nakúpili toľko zeleniny, že by som to mala na 2 týždne. Mamine som vysvetlila čo a ako môžem a moje jedlo sa pre ňu stalo prirodzené. Keď mám prísť k nim, varí automaticky bez múky, do kapustnice nedá zemiaky, nakúpi mi kvalitné mliečne výrobky z trhu. Moje každé váženie a meranie prežíva viac ako ja a hneď ako môže mi volá a teší sa z každého výsledku. So všetkými s kým môže o tom hovorí, odovzdáva mi slová chvály od ľudí z mojej rodnej dediny pre mňa aj pre moju trénerku. A to veľmi povzbudí.  Tatino sa nezaprie, šetrí so slovami chvály a keď už tak mi povie, že som parádne schudla, ale ešte by bolo z čoho chudnúť :). Má pravdu. Moja nagyka (babka) mi veľmi rada vypekala rôzne zákusky. Keď sme mali celodennú akciu sadenia papriky, všetkým priniesla koláče a buchty. Mne priniesla mladučký hlávkový šalát. Obrovskou pomocou je pre mňa aj to, keď ma doma nabalia domácou zeleninou, bylinkami, mäsom, vajciami, orechami. Mňam. Priateľova rodina nabehla na akceptáciu môjho stravovania rovnako super.  Keď som vonku s kamarátmi, nevadí im, že si väčšinou nedám pohár vína. Zvykli si už aj na to, že si k nim donesiem vlastné jedlo a tým ich sa neponúknem.

Priateľ, rodina, kamaráti a ďalšie moje okolie akceptuje moju zmenu. Všetci mi neskutočne pomáhajú. Každý z nich vyjadruje svoju podporu inak. Niektorí ma pochvália, alebo mi povedia, že ma skoro nespoznali, alebo mi len neponúknu jedlo, ktoré by som nemala jesť, prípadne mi dali lajk na nejaký môj status o chudnutí. Niektorí sa motivovali a začali tiež so zmenou a to ma veľmi teší. Neskutočná vďaka im patrí. Bez nich by to išlo veľmi veľmi ťažko, ak vôbec.

Hovorte o svojej zmene životného štýlu, tá podpora od okolia neskutočne dobíja energiou, radosťou a chuťou pokračovať. Jasné, nájdu sa aj neprajníci, ale tých, čo vás podporia bude určite oveľa viac a prebijú tých negatívne mysliacich a pôjde to oveľa ľahšie :).

Lucia

Upísala som sa diablovi

Alebo dnešná dohoda s mojou trénerkou Monikou. Z nevinného minulotýždňového len tak mimochodom z Monikiných úst „mohli by sme upgradeovať stravu“ sa po dnešnej konzultácii stala poriadna dohoda s jasným cieľom kam, kedy a ako sa dostaneme. Ideme dať tým kilám navyše poriadne zbohom.

Kam sa chceme dostať?

Stanovila som si cieľ, že dosiahnem váhu 60 kilogramov. Samozrejme, že sa chcem zbaviť hlavne nadbytočného tuku, žiadny úbytok svalov sa nepripúšťa, tie môžu jedine rásť na váhe.

Dokedy?

Svoj cieľ dosiahnem do 31.12.2015.

Ako?

Zmenili sme pravidlá stravovania. V mnohom mi to pripomína moje začiatky, kedy som si všetko čo som vkladala do úst vážila, zapisovala, počítala. Mám presne stanovené zásady, ktorých sa budem držať a samozrejme podľa potreby sa budú meniť v čase. Každé sústo, čo sa mi dostane do úst musí prejsť mojou kontrolou a váhou. Krabičky, krabičky a ešte raz krabičky :D. 

Čo sa týka športu, budem mať 3krát do týždňa silový tréning s Monikou. Ostatné voľné dni mi tiež Monika zaplnila či už intervalovými tréningami, tréningami na hlboké svaly a aj na rozvoj kondičky. Budem mať maximálne 1 deň bez športu v týždni.

Otužovanie. Striasa ma od zimy už len pri tomto slove, ale zaviazala som sa, že spravím maximum pre svoj cieľ. Od dnes sa teda aj otužuje. Pekne postupne, až sa dostanem od nôh až ku kúpeľu.

Je to pre mňa výzva a týmto sa z nej stáva aj verejný záväzok.

Sledujte moju cestu, bude to určite zaujímavé a pevne verím, že plné vzostupov, s pádmi nepočítam J.

Čaká nás aj váženie, meranie, fotenie, všetko bude pravidelne zaznamenávané.

Ďakujem za každú jednu podporu a pamätajte, na konci decembra bude na váhe svietiť číslo 60 kg.

Lucia

Moja prvá cyklodovolenka

Pre môjho priateľa sú cyklodovolenky niekoľkoročnou záležitosťou, ja som si však až tento rok trúfla po prvýkrát. Prípravu sme nepodcenili a pravidelne sme chodili bicyklovať od februára tohto roka niekam na rovinku a posledné týždne aj do kopcov, nech si telo zvyká. Bola som si istá, že moje nohy to dajú, môj zadok bol otázny a spanie v stane ma desilo. Preto sme sa radšej rozhodli vyraziť len tu poblíž, aby sme sa v prípade potreby mohli vrátiť ľahko domov. Vybrali sme sa do Južných Čiech a vracať sme sa mali v pláne cez Severné Rakúsko na ceste vedúcej popri Dunaji. Náš plán bol na 12 dní s rezervou 2 dni, ak by dačo.

Balenie na bicykel som absolvovala už minulý rok, takže som bola zmierená s tým, že si nemôžem toho vziať až tak veľa a budem musieť prať. Tak či onak, keď som pozrela na množstvo pripravených vecí, nechápem ako to môj chlap narval do 5 tašiek. Plus ešte stan a karimatky. A to všetko sme viezli na dvoch bicykloch. Je pravda, že jedna taška obsahovala len jedlo.

Nebudem vás zahatávať tým, koľko km sme denne prešli, z akého mesta do akého sme prišli, aké všelijaké zážitky sme denne mali. Pokúsim sa vypichnúť tie pre mňa najdôležitejšie.

Na nový denný režim sa nám podarilo nabehnúť celkom rýchlo. Osvedčilo sa nám každé ráno skôr vstať, o cca 9tej vyraziť, bicyklovať do obeda, dať si obednú pauzu na 2 až 3 hodinky niekde v parku, alebo pri vode – ja som si vtedy obvykle troška zdriemla, potom bicyklovať do nejakej 19 tej a hľadať vhodné miesto na spanie. Tento režim nám obom vyhovoval a keďže sme mali prvých 6 dní naozaj veľmi teplo, počas obeda sa dalo bicyklovať len keď sme prechádzali lesom a bol tam tieň. Inak by to bola morda a my sme si chceli dovolenku hlavne užívať. Náš plán bol prespávať v stane. Avšak po prvej noci som zistila, že sa v stane naozaj bojím. Mala som rôzne nerealistické predstavy a všetky šuchoty pre mňa znamenali, že nás ide niečo zožrať alebo niekto zbiť.. Dala som teda prvé 2 noci v stane a potom sme ďalšie 3 prespávali v penziónoch. Bolo dosť náročné nájsť nejaké ubytovanie, mali sme však šťastie, lebo sa vždy objavila jedna voľná izba v jednom penzióne len preto, že objednaní hostia neprišli. To ma celkom prekvapilo. Bola síce sezóna, ale aj tak som nepredpokladala, že by to mohol byť taký problém. V každom väčšom meste bolo totiž celkom dosť penziónov, alebo ubytovania v súkromí. Poslednú noc v Čechách sa nám nepodarilo nájsť ubytovanie v penzióne, teda akurát v jednom veľmi predraženom hoteli, ktorý by nás vyšiel za tú jednu noc viac ako nás stáli tie predošlé 3 noci. A keďže sa schyľovalo k búrke, tak sme ďalej už ísť nemohli a zakotvili sme na miniplážičke pri vodnej nádrži Lipno. Bolo tam veľmi pekne. Prežila som aj svoju prvú búrku v stane. V Rakúsku som už veľmi  na výber nemala, keďže ubytovanie na ceste pozdĺž Dunaja bolo naozaj drahé a popri Dunaji sa dajú nájsť celkom pekné miesta na stanovanie.

Naša cesta

Vyrážali sme z Bratislavy v pondelok ráno. Prvú noc sme strávili ešte na Slovensku a od druhého dňa sme už brázdili cesty Južných Čiech. Hneď od začiatku sme boli veľmi milo prekvapení tým, ako sú všade značené cyklotrasy a v každom väčšom meste sa nachádzajú informácie, kde nám poskytli nejaké tie mapy, potrebné infošky a aj načapovali vodu. Prechádzali sme postupne viacerými krajmi a keďže v infocentrách mali vždy len mapu kraja v ktorom sme sa nachádzali, tak sme sa zastavovali vo viacerých. Na štvrtý deň sme sa už smiali, že sme ako zberači a máp sme mali celkom hojne. Priateľ vo všetkých infocentrách pochválil ako sa mu páčia trasy,  ako sú všetky trasy super značené. Takmer v každom mu povedali, že veľa ľudí im hovorí pravý opak. Tak asi neboli ešte na Slovenku...

Južné Čechy sú naozaj krásne. Po ceste sme mali veľa zámkov, hradov, peknú prírodu. Najviac sa mi páčil zámok s parkom v Ledniciach. Naopak, pre mňa veľkým sklamaním bol Český Krumlov. Asi som od neho očakávala príliš veľa a tiež sme vystihli zlý deň, keďže sme tam boli v sobotu. Bolo tam veľmi veľa ľudí, naozaj hlava na hlave, či už v meste, alebo na zámku. Zámok ma sklamal, nejako sa mi nepáčil. Zámocká priekopa známa tým, že sa v nej nachádzajú živé medvede, ktoré akože strážia zámok bola pre mňa takou smutnou atrakciou, niečo ako v zoo...

Veľmi sa mi páčili cyklocesty, ktoré viedli lesom.

Národný park Podyjí bola kapitola sama o sebe. Bolo tam fakt krásne. Jazdu sme si riadne užili, aj keď som si teda veľa aj odchodila, keďže tam boli strmé kopce. Miestami som bajk tlačila, avšak miestami som ho už ani neodtlačila, tak mi ho odtlačil priateľ a ja som si to len vyšlapala. Keďže sa išlo dlho hore kopcom, tak sa na ďalší deň išlo aj dole kopcom ale už nie po asfalte. Čo mi teda prišlo ešte horšie ako do kopca, riadny adrenalín s naloženým bajkom, ale zvládli sme. V národnom parku bolo presne vymedzené, ktoré cesty sú pre peších a ktoré pre cyklistov. Všade boli upozornenia, aby sme dávali pozor na užovky a jašteričky. No veru som sa s jednou riadnou užovkou aj stretla. Našťastie sme boli obe pohotové a nikto neprišiel k ujme na zdraví :).

Na siedmy deň sme sa prehupli do Rakúska. Rakúsky vidiek som si zamilovala. Je presne taký ako v romantických filmoch. Naozaj by som si tam vedela predstaviť žiť. Dedinky pozostávajúce zo zopár domčekov, kopce, všetko zelené a všadeprítomný odor hnoja. Nepôsobilo to však na mňa nejako špinavo, skôr naopak. Všetko tam bolo čisté a vyzeralo to upravene nie ako si pamätám hospodárstva z môjho detstva...Tento siedmy deň sme zastanovali pred mestečkom Passau. V noci nám začalo pršať a neprestalo ani celý ďalší deň. Rozhodli sme sa preto ostať v stane a neísť ďalej, keďže celý zmoknutý by sme boli akurát tak znechutení. Stráviť deň v stane bolo fajn. Hrali sme hry, rozprávali sa, smiali a naplánovali našu svadbu. Riadne sme si oddýchli. Deviaty deň sme teda vyrazili z Passau skoro ráno plný energie. Pozreli sme si miesto, kde sa rieka Inn vlieva do Dunaja. 

Cesta popri Dunaji už nebola taká náročná. Samá rovinka, ešte aj v smere toku Dunaja, takže prípadne mierne dolu kopcom naklonená. Cesty boli super vyznačené a kvalitné. Šlapalo sa nám veľmi dobre. Pozerať už veľmi nebolo čo, celkom sa schladilo a bolo celý deň pod mrakom, každú chvíľu sme očakávali dážď, tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime dať čo najviac kilometrov, ideálne pôjdeme domov už len  2 dni. Chceli sme stanovať na plážičke pri Dunaji, ale nestihli sme tam dôjsť za svetla, tak sme pokračovali aj za tmy. Na jednom mieste sme stretli mladého srnčeka. Veľmi zaujímavé stretnutie, keďže zastavil pár centimetrov pred nami, pozrel na mňa, potom na priateľa a pomaličky s kľudom si odkráčal. Zjavne bol na ľudí zvyknutý. Ešte som nevidela srnčeka z takejto blízkosti. Podarilo sa nám zastanovať na veľmi peknom a pokojnom mieste, prvýkrát som sa v stane skvelo vyspala, aj keď bola riadna zima v noci. 

V náš posledný deň sme sa zobudili celkom neskoro a vydali sme sa pohodovým tempom ďalej popri Dunaji. Stále nás sprevádzali mraky, sem tam mrholenie. Tak sme si to naozaj nasmerovali domov, hoci sme mali pred sebou kopec kilometrov. Asi 30km od Bratislavy nás chytil riadny lejak. Pršalo nám už skoro celú cestu do Bratislavy, ale ako správny turisti sme mali so sebou pršiplášte, v ktorom vyzeráme ako veľké ružové torty :D. Domov sa nám podarilo doraziť pred polnocou, hodiť poriadnu sprchu a šup do postele. Neporiadok sme upratovali až na druhý deň a teda, že bol riadny.

Na takto poňatej dovolenke som si dokonale oddýchla. Hlava sa mi úplne prečistila, ani jednu minútu som nevenovala v myšlienkach  práci, starostiam, zhonu. Jediným naším záujmom bolo nájsť každý deň dostatok vody na pitie a umytie sa. Všade sme sa stretli s veľmi prívetivými ľuďmi, čo ma aj celkom prekvapilo, každý nám ochotne načapoval vodu (ešte aj pán krčmár na ktorého nám jedna pani v dedine povedala, že on nám pravdepodobne vodu nedá, ale že však vyskúšajme, lebo inde sa nám už vodu nepodarí zohnať), prípadne nás pustili na wc, alebo len tak pozdravili a vyzvedali odkiaľ kam ideme a popriali nám veľa šťastných kilometrov. Ja som si vychutnávala hlavne krásne výhľady a prírodu. 

Fyzicky som celý tento výlet prekvapivo úžasne zvládla. Áno, musím sa pochváliť. Bála som sa hlavne kopcov, niektoré boli riadne náročné. Jeden kopec s 18% stúpaním som si aj poctivo odplakala. Myslela som, že ho fakt už nedám ani na pešo a ako som tak oddychovala, pila vodu, utierala slzy, tak mi zatrúbilo auto (boli to tiež cyklisti, mali namontované bajky na aute) a už mi len ukazovali vystrčené palce čo som pochopila tak, že super, že si sa dala na taký brutálny kopec. Po jeho vyjdení som bola na seba hrdá ako nikdy predtým.

Čo sa týka stravy všeobecne, dosť jedla sme si brali z domu, keďže bolo teplo, tak to mohlo byť len to, čo v teple vydrží. Brala som si nejaké ryby v konzerve, sušené mäso, proteín, mix orieškov aj olivový olej, zeleninu a ovocie na prvé 2 až 3 dni. Nechceli sme chodiť do obchodu každý deň, ale keďže si telo pýtalo aj mliečne výrobky, tak sme sa snažili v čase obeda zbehnúť do obchodu po nejaký syr, alebo bryndzu. Na piaty deň ma začali chytať chúťky na sladké, hoci som svoj príjem sacharidov celkom navýšila oproti tomu čo jedávam doma. Jeden deň som to vykryla banánom s jogurtom, ale na ďalší deň som siahala po keksíku a po chlebe. Nemala som chuť už na nič iné, tak som si spravila dva takéto dni. Mala som v pláne aj cvičiť s vlastnou váhou tela, čo mi nevyšlo síce úplne podľa plánu, ale jeden deň som si dala klasika tréning, kde som precvičila celé telo a potom som si sem tam spravila nejaké cviky hlavne na ruky a brucho, využívala som aj ihriská v parkoch.

Troška k číslam. Spolu sme našlapali 948 km za 10 dní – šlapali sme však len 9 dní, z toho som si spravila svoj nový osobný rekord, to jest 395 km popri Dunaji za 2 dni.  Nohy to zvládli super, posledný deň ma akurát boleli lýtka. Zadok pobolieval posledné 2 dni, ale vydržal to statočne.

Táto dovolenka mi veľa dala. Zistila som o sebe celkom veľa vecí, naučila som sa menej stresovať a ešte viac som sa zblížila s priateľom. Som jednoznačne za čo najviac aktívne strávenú dovolenku a naša ďalšia dovolenka bude veľmi podobná tejto :). 

Tréner, drahý luxus?

Prvá otázka, keď niekomu poviem, že cvičím s trénerkou je: Koľko to stojí? Už som sa na ňu naučila neodpovedať...
Financie sú a vždy aj budú v našom živote dôležité. Odvíja sa od nich mnoho. Nikdy som nemala rada peniaze. Vznikajú pre ne mnohé hádky, ľudia sú nervózni, keď ich nemajú, mnohí sa  menia ak ich majú zrazu príliš... Keď som začala v 15tich rokoch chodiť na brigády, začala som si peniaze viac vážiť.  Zrazu mi bolo viac ľúto dať tie peniaze na oblečenie, alebo na nejakú inú kravinu, ktorú možno ani nepotrebujem. Prešla som si mnohými brigádami, počas štúdia na vysokej škole som mala aj niekoľko naraz. Viem aké náročné je pre peniaze robiť a aj aké náročné je ich púšťať z ruky.
Veľakrát v minulosti pri pokusoch o schudnutie som koketovala s myšlienkou, že si zaplatím trénera. Vždy to stroskotalo na financiách. Tie peniaze som proste ľutovala. Ako ja mám platiť niekomu za to, že som sa vyžrala na vorvaň? Nehrozííí.
Až prišli zdravotné problémy, ktoré tiež niečo stáli. Lieky, vitamíny, nehovoriac o tom stratenom čase, keď som behala hore dole po lekároch.
Keď som sa rozhodovala, či ísť do toho s trénermi alebo nie, veľa som to rozoberala s priateľom. Ten je horší ako strýko Držgroš - nie taký bohatý, ale taký lakomý :). Samozrejme sme riešili financie, nebolo to málo. Rozhodli sme sa, že ideme do toho, nech to stojí čo to stojí a nejako to vykryjeme. Mala som nejakú čiastku našetrenú tak som ju investovala s riskom, že buď to bude dobrá investícia, alebo úplne naprd. Bum, vyšlo to :). Už po prvom mesiaci som vedela, že som spravila dobre. Po druhom mesiaci som vedela, že chcem ušetriť ďalšie peniaze, aby som si mohla dovoliť platiť trénerku aj naďalej. Ešte aspoň ďalšie 3 mesiace. Nakoniec prešiel už ďalší mesiac a ja stále trénujem s Monikou.
Prečo s ňou trénujem až doposiaľ?
Premýšľala som už, či to nie je skôr o mojej pohodlnosti. Alebo strachu, že to sama nedám.  Som si však istá, že by som to dala aj sama. Avšak stále nedokážem zo seba vydolovať to, čo zo mňa vydoluje Monika. Občas ju za to fakt strašne neznášam. Keď nado mnou stojí, ja v krkolomnej polohe a ona mi ešte upravuje zadok, lebo ho mám privysoko, hovorí aby som sa spevnila, ale keď už mňa aj to samotné spevnenie vyčerpáva. No sama by som si takú reflexiu nedala. Neupravila by som sa do tej polohy, lebo tá jednoduchšia mi je pohodlnejšia. Viem, že by som sa len ťažko prinútila robiť niektoré cviky, lebo si myslím, že ich nedokážem. Omyl, ja ich fakt dokážem, Monika je taký optimista, vždy mi povie: jasné to dáš. Verí mi. A ja to väčšinou naozaj dám :).  Skúšala som aj doma cvičiť s priateľom. Keď som kňučala, že to bolí, tak na mňa pozrel "a prečo to robíš? nerob to, keď ťa to bolí." Dostal rýchloškolenie, že to mi nesmie hovoriť, len nech mi pekne stopuje čas a hovorí mi, že to dám a mám sa snažiť.
Nie je však tréner ako tréner. Pre mňa je veľmi dôležité, aby bol tréner tú hodinu naozaj so mnou. Fyzicky aj psychicky. Venoval sa mi naplno, podporoval, povzbudzoval, ukazoval mi daný cvik hoci aj 5krát, upravoval ma. Vysvetlil mi, ktorý cvik je na čo dobrý, prečo ho cvičíme, na čo si mám pri ňom dávať pozor, prečo ho nerobiť tak alebo onak, ale presne tak ako mi to tréner ukáže. Je pre mňa dôležité pochopiť dané cviky a ich správnu tehcniku, aby som si nezničila telo, aby som nezaťažovala zbytočne kĺby, neničila si chrbticu. Tiež je to dôležité preto, lebo raz budem určite cvičiť aj sama. A k tomu potrebujem ovládať techniku najlepšie ako som schopná, lebo to ma už nebude mať kto upravovať. Tréner je človek,s ktorým trávim veľa času. Dôverujem mu (viem, že mi tú tyč s kotúčmi na hlavu nepustí),  poviem mu aj o svojich starostiach (tiež to ovplyvňuje chudnutie), teším sa na neho, hlavne ak srší energiou, ktorú mi dokáže posunúť. Dôležité pre mňa je, že sme s trénerom voči sebe otvorený, ak mne príde niečo nahovno poviem to. Ak trénerke príde, že sa málo snažím, povie mi to. Neurážame sa potom, ale zamyslíme, zmeníme ak treba. Odmenou pre trénera je podľa mňa práve to, že makám a výsledky sa dostavujú :). Nefrflem furt, že to neide, rešpektujem ho. A zase, keď už si tie prachy do kelu platím, tak to využijem tak ako sa len dá. Pýtam sa, učím sa, pozorujem, skúšam, tvrdo makám, napredujem :).
Ak ma bolí zub, idem k zubárovi, ak sa mi pokazí práčka, zavolám si opravára práčky...Ak mi však po oprave zubu na druhý deň vypadne plomba, možno dám zubárovi ešte jednu šancu. Ak sa mi to však stane znova, tak si nájdem nového...
V jednej knihe o športovaní a zmene životného štýlu som sa dočítala, že tréner je zbytočný. Pre mňa je však tréner neskutočná podpora, motivácia, pomoc. Je len a len na našom uvážení, či sa do boja pustíme sami, alebo s podporou trénera. Mne sa po mnohých pokusoch, keď som na to bola sama a nešlo to, osvedčili tréneri. Tie peniaze som zatiaľ vôbec neoľutovala a považujem to za jednu z najlepších investícií. Možno sa na to budem o pár rokov pozerať inak, momentálne som však spokojná so svojou voľbou.
Plne podporujem aj ľudí, ktorí sa do toho pustia sami. Hlavne na sebe pracovať a nevzdávať to, výsledky sa určite dostavia, ak robíme veci tak ako máme :).

Pekný deň všetkým

Lucia

Čo sa zmenilo od prvej konzultácie?

Na prvej konzultácii s Monikou a Mišom som sa cítila ako na prvom striptíze. Teda takto nejako si predstavujem pocity pri striptíze J. Pocit, keď je človek v rozpakoch, odhaľuje o sebe veci, ktoré predtým odhalil len veľmi blízkym ľuďom a možno ani im nie. Bola to dlháááá konzultácia, kde sme prebrali veľmi veľa vecí ohľadom mojich denných návykov, koľko jem, športujem, spím, aké je moje zamestnanie, čo robím vo svojom voľnom čase, čo by som chcela za 3 mesiace dosiahnuť. Spoločne sme dospeli k tomu, kde asi robím chybu a prečo priberám. Vysvetlili mi v skratke ako funguje moje telo, čo potrebuje a čo nie. Prešla som si aj vstupným športovým testom. Fučala som ako lokomotíva. Ufff, bol to len test, ale dal riadne zabrať. Dostala som zásady stravovania, ktorých som sa mala držať. Veľmi ma potešilo, že som nedostala konkrétny jedálniček, ako sa hovorí, šitý na mieru. Dávalo mi to istú slobodu v tom, čo budem jesť. Samozrejme ak si odmyslím potraviny, ktoré sa pre mňa stali tabu :). Najťažšia úloha bola pre mňa tá, že som si mala začať viesť denníček. Vpisovať do neho všetko čo som zjedla, vypila, koľko som spala... Tréneri mi pravidelne tabuľku kontrolovali a povedali čo som nerobila správne, kde ubrať, kde pridať. Táto aktivita sa mi však veľmi osvedčila a jedlo som si zapisovala celé prvé dva mesiace, hoci som už po nejakom čase nemusela. Pomáhalo mi to kontrolovať jedlo, ktoré som zjedla. Aj ma to stoplo, keď som držala v ruke niečo, čo by som nemala zjesť. Však to bude v tabuľke a ja to v tabuľke nechcem mať napísané. Možno divné zmýšľanie, ale skúste to ak potrebujete kontrolovať svoj príjem jedla J.

Na stravu som nabehla prekvapivo dobre, sadla mi výborne. Avšak ma po nejakom čase chytilo strašné nechutenstvo. Bolo mi zle z jedla, nemohla som sa na zeleninu, syr, vajcia, či mäso ani pozrieť. Boli sme v tom čase na návšteve v Nitre, uvarila som si tam obed a išli sme na Zobor. Tesne pod Zoborom som sa rozplakala, že som strašne hladná, ale ja jedlo nechcem jesť. Dala som si 10minutový plač, natlačila do seba kúsok cukety s vajcom a išli sme ďalej. Boli to náročné dni. Jedla som viac menej len tvaroh, jogurty, semiačka a ovocie. Netrvalo to dlho a prešlo to. Stačilo vytrvať a nezačať sa ládovať opäť všetkým čo mi prišlo pod ruku a nebolo to zrovna najzdravšie.

Cvičenie som mala dvakrát do týždňa vo fitku s Monikou alebo s Mišom. Mala som veľký strach z fitka, z ostatných ľudí. Pri cvičení som sa cítila a asi aj vyzerala ako vorvaň na súši. Čoskoro som zistila, že tam vôbec nikoho okrem Moniky nezaujímam. Nikto na mňa nepozeral, nikto ma tam nikdy neodsúdil za to ako vyzerám (aspoň mi to teda nepovedal). Postupne som dostala za úlohu k dvom silovým tréningom pridať aj ďalšie športové aktivity mimo fitka. Začala som chodiť na zumbu. Bolo to veľmi vtipné, ani natriasať do rytmu mi nešlo. Chodila som intervalovo behať, turistikovať a bicyklovať. Na pohyb som si zvykla. Mojou novou najlepšou kamoškou (sprevádzala ma uplne všade, nedala mi sem tam poriadne spávať, nevedela som sa kvôli nej postaviť z postele, sadnúť si na záchod, umyť si vlasy) sa stala svalovica.

Strašiakom bol pre mňa spánok. Keďže som mala väčšinou tréningy ráno pred prácou, musela som vstávať už o 5:30 dvakrát do týždňa. Bol to neuveriteľný problém. Zaspať pred polnocou mi vôbec nešlo, niečo cez 5 hodín spánku mi nestačilo, bola som potom unavená. Na spánkový režim som nabiehala veľmi dlho. Čítala som si už predtým veľa o chudnutí, ale nikdy som nedávala taký veľký dôraz na to, aby som dostatočne spala a regenerovala. Za tie 3 mesiace som sa to musela naozaj učiť a som rada, že som sa naučila regenerovať a spať.

V rámci programu "Dáš to tiež" sa nás do zmeny životného štýlu pustilo 6 báb. Trval 3 mesiace, počas ktorých nám boli tréneri Monika a Mišo plne k dispozícii. Bolo to veľmi super, lebo sme mali spoločnú skupinu na FB, kde sme mohli zdieľať naše pocity, aktivity, jedlá. Veľmi mi to pomohlo. Aj keď také skupinové zdieľanie chudnutia má aj isté nástrahy podľa mňa. Zo začiatku som to pociťovala skôr ako rivalitu a to čo ma malo motivovať ma skôr tak podripovalo a už mi len hlavou behali myšlienky: „ Pozri ako Ivana skoro každý deň super športuje a ty to dávaš len 3krát do týždňa a umieraš pri tom“. Neskôr som pochopila, že sa mám porovnávať len sama so sebou a brať si z báb príklad ako sa to dá. Veľmi mi pomohlo vedieť, že v tom nie som sama. Keď ma chytil záchvat „Ja chcem čokoládu“, tak som to mala kam napísať a hneď som dostala rady, ako tomu predísť, alebo že si mám  dať kvalitnú horkú čokoládu (vtedy som sa za takú radu len poďakovala, že to radšej žiadnu ako ten horký hnus).

Čo sa za tie 3 mesiace v mojom živote zmenilo?

Zmenila som svoje stravovanie, športovanie, oddych, spánok, ale aj režim našej domácnosti, v ktorej žijem s priateľom. Schudla som 16,6 kíl tuku. Váha ukázala síce menší rozdiel, ale nabrala som nejaké svaly a tiež aj vodu. Najviac som sa tešila, že klesol môj viscerálny tuk, ktorý obaľuje vnútorné orgány. Upravilo sa mi zdravie, vaječníky začali fungovať oveľa lepšie, vyčistila sa mi pleť, prestala som byť unavená, začala som mať oveľa viac energie, viac sa usmievať, vedela som sa lepšie odosobniť od každodenných problémov, lepšie zvládať stres.

Program "Dáš to tiež" skončil. Avšak všetky benefity chudnutia ma presvedčili o tom, že mám pokračovať aj naďalej. Veľmi dlho som premýšľala, či budem ďalej pokračovať sama, alebo s trénerkou. Rozhodla som sa pre trénerku a teda sme pokračovali a pokračujeme dodnes.

Kam až to chcem dotiahnuť?

Kam to len pôjde. Moje pokroky nájdete v sekcii „Pokroky v obrazoch a číslach“, kde budem pravidelne pridávať ako to celé ide. Mám pocit, že ešte nikdy som nebola štíhlejšia, pevnejšia a kondične na tom lepšie ako som dnes. O tom, odkiaľ kam som sa posunula v športe, v strave a čo mi pomohlo sa dozviete v ďalších príspevkoch. 

Lucia

Prvý krok...rozhodnutie na celý život

Od malička som bola tučnejšie dieťa, prišla puberta a prvé vyskúšané „zaručené diéty“. Po každej prišiel jojo efekt. Tak som sa na to vykašlala a začala som priberať a priberať. Rodičia mi neustále kládli na srdce, že sa nemám prežierať a mám sa viac hýbať. No ja som robila pravý opak. Jedla som tajne, aj v noci. Odišla som na vysokú školu, mala viacero brigád, tvrdila si, že nemám čas na pohyb. Až som sa vyjedla na 100kg vo svojich 26 rokoch. Áno, bola to moja chyba. Uvedomujem si, že som si sama kládla jedlo do úst a mojim rozhodnutím bolo nehýbať sa a sedieť radšej doma. Keď mi však váha ukázala spomínaných 100kg, rozhodla som sa začať s tým niečo robiť. Začala som sa hýbať, zdravšie stravovať. Nejedávala som mastné, vyprážané, nepila sladké vody, jedla len celozrnné výrobky, zeleninu aj ovocie. Bicyklovala som, chodila na túry, sem tam na korčule. Avšak stále som sa točila v kruhu, 2kilá dole, 3 kilá hore... Premýšľala som čo robím zle, ale nemala som chuť to riešiť radikálne. Prišli prvé zdravotné problémy, lekári príčinu nezistili. Gynekológ mi však oznámil, že mám syndróm PCO a povedal, že mám schudnúť. Bola to moja prvá skúsenosť od detstva, kedy mi lekár priamo do očí bez okolkov povedal, že som tučná a mám zmeniť zdravotný štýl. Ak chcem, aby mi vaječníky začali fungovať ako majú, mám schudnúť. Bola som u neho prvýkrát a jeho priamy prístup ma veľmi prekvapil. Avšak ma aj nakopol. Prečítala som si o tej diagnóze veľa  vecí, bola som vystrašená, našla som aj vety, že sa s tým ťažko chudne a aj keď sa schudne,  tak sa chudnutie zastaví. Pokiaľ sa však váha nerieši, môže človek dostať vraj aj cukrovku. No to teda nie. Žiadnu cukrovku nechcem. Bol začiatok decembra 2014. Pustila som sa do boja. Začala som vysadením cukru, veselo som ho však nahrádzala medom. Prišli vianoce a pečenie koláčikov. Vydržala som. Bola som na seba pyšná ako nikdy predtým. Piekla som s maminou 2 dni a nedala si ani kúsok cesta, či plnky. Za celé sviatky som zjedla dva perníky. Avšak vynahrádzala som si cukor inou stravou, ktorej som pojedla celkom dosť. Za ten mesiac sa mi podarilo síce zhodiť cca 1,5 kila, ale cítila som sa veľmi zle, unavene, psychika na tom tiež nebola najlepšie. Našťastie prišiel zlom.

Svoju komfortnú zónu som prekročila na začiatku januára tohto roka. Bolo to náročné rozhodnutie. Veľmi som sa bála, ale vedela som, že už niet inej cesty. Viac som sa bála ďalších zdravotných problémov. Napísala som svojej bývalej spolužiačke Monike Ludasovej zo základnej školy, ktorej sa podarilo krásne schudnúť, či mi nevie dať kontakt na nejakého osobného trénera. Dostala som od nej ponuku, či sa nechcem zapojiť do práve pripravovaného programu Dáš to tiež, ktorý pripravovala Monika zo Samanadsebou spolu s Mišom Duchoňom. Pomyslela som si, že je to jedinečná šanca, avšak ten strach. Vedela som, že keď už sa na to dám, chcem vytrvať dlhšie ako dva týždne, mesiac, alebo pol roka. Chcem zmenu na celý život. Priateľ ma povzbudil. Vyplnila som im vstupný dotazník, poslala fotky v spodnom prádle (najradšej by som sa za tie fotky zahrabala pod zem) a odoslala. Verila som, že sa mi ujde miesto v programe a vezmú ma. Stalo sa tak a bez otáľania sme sa do toho pustili. Deň pred prvou konzultáciou a vstupnými testami som nespala. Bola to moja prvá návšteva fitka. Ešte v noci som Mišovi aj Monike písala email, že sa veľmi bojím. Hlavou sa mi premietali rôzne otázky. Čo keď sa na mňa budú všetci pozerať? Budú sa mi smiať? A čo tá strava? Ako budem variť? Budem mať dosť času na všetko? Chcela som z toho aj vycúvať, neviem si doteraz vysvetliť prečo som sa toho tak veľmi bála. Strach som však prekonala a spravila som prvý krok. Prvý krok, ktorý doteraz považujem za najdôležitejší z celej mojej cesty za zdravším telom.