Moja prvá cyklodovolenka

Pre môjho priateľa sú cyklodovolenky niekoľkoročnou záležitosťou, ja som si však až tento rok trúfla po prvýkrát. Prípravu sme nepodcenili a pravidelne sme chodili bicyklovať od februára tohto roka niekam na rovinku a posledné týždne aj do kopcov, nech si telo zvyká. Bola som si istá, že moje nohy to dajú, môj zadok bol otázny a spanie v stane ma desilo. Preto sme sa radšej rozhodli vyraziť len tu poblíž, aby sme sa v prípade potreby mohli vrátiť ľahko domov. Vybrali sme sa do Južných Čiech a vracať sme sa mali v pláne cez Severné Rakúsko na ceste vedúcej popri Dunaji. Náš plán bol na 12 dní s rezervou 2 dni, ak by dačo.

Balenie na bicykel som absolvovala už minulý rok, takže som bola zmierená s tým, že si nemôžem toho vziať až tak veľa a budem musieť prať. Tak či onak, keď som pozrela na množstvo pripravených vecí, nechápem ako to môj chlap narval do 5 tašiek. Plus ešte stan a karimatky. A to všetko sme viezli na dvoch bicykloch. Je pravda, že jedna taška obsahovala len jedlo.

Nebudem vás zahatávať tým, koľko km sme denne prešli, z akého mesta do akého sme prišli, aké všelijaké zážitky sme denne mali. Pokúsim sa vypichnúť tie pre mňa najdôležitejšie.

Na nový denný režim sa nám podarilo nabehnúť celkom rýchlo. Osvedčilo sa nám každé ráno skôr vstať, o cca 9tej vyraziť, bicyklovať do obeda, dať si obednú pauzu na 2 až 3 hodinky niekde v parku, alebo pri vode – ja som si vtedy obvykle troška zdriemla, potom bicyklovať do nejakej 19 tej a hľadať vhodné miesto na spanie. Tento režim nám obom vyhovoval a keďže sme mali prvých 6 dní naozaj veľmi teplo, počas obeda sa dalo bicyklovať len keď sme prechádzali lesom a bol tam tieň. Inak by to bola morda a my sme si chceli dovolenku hlavne užívať. Náš plán bol prespávať v stane. Avšak po prvej noci som zistila, že sa v stane naozaj bojím. Mala som rôzne nerealistické predstavy a všetky šuchoty pre mňa znamenali, že nás ide niečo zožrať alebo niekto zbiť.. Dala som teda prvé 2 noci v stane a potom sme ďalšie 3 prespávali v penziónoch. Bolo dosť náročné nájsť nejaké ubytovanie, mali sme však šťastie, lebo sa vždy objavila jedna voľná izba v jednom penzióne len preto, že objednaní hostia neprišli. To ma celkom prekvapilo. Bola síce sezóna, ale aj tak som nepredpokladala, že by to mohol byť taký problém. V každom väčšom meste bolo totiž celkom dosť penziónov, alebo ubytovania v súkromí. Poslednú noc v Čechách sa nám nepodarilo nájsť ubytovanie v penzióne, teda akurát v jednom veľmi predraženom hoteli, ktorý by nás vyšiel za tú jednu noc viac ako nás stáli tie predošlé 3 noci. A keďže sa schyľovalo k búrke, tak sme ďalej už ísť nemohli a zakotvili sme na miniplážičke pri vodnej nádrži Lipno. Bolo tam veľmi pekne. Prežila som aj svoju prvú búrku v stane. V Rakúsku som už veľmi  na výber nemala, keďže ubytovanie na ceste pozdĺž Dunaja bolo naozaj drahé a popri Dunaji sa dajú nájsť celkom pekné miesta na stanovanie.

Naša cesta

Vyrážali sme z Bratislavy v pondelok ráno. Prvú noc sme strávili ešte na Slovensku a od druhého dňa sme už brázdili cesty Južných Čiech. Hneď od začiatku sme boli veľmi milo prekvapení tým, ako sú všade značené cyklotrasy a v každom väčšom meste sa nachádzajú informácie, kde nám poskytli nejaké tie mapy, potrebné infošky a aj načapovali vodu. Prechádzali sme postupne viacerými krajmi a keďže v infocentrách mali vždy len mapu kraja v ktorom sme sa nachádzali, tak sme sa zastavovali vo viacerých. Na štvrtý deň sme sa už smiali, že sme ako zberači a máp sme mali celkom hojne. Priateľ vo všetkých infocentrách pochválil ako sa mu páčia trasy,  ako sú všetky trasy super značené. Takmer v každom mu povedali, že veľa ľudí im hovorí pravý opak. Tak asi neboli ešte na Slovenku...

Južné Čechy sú naozaj krásne. Po ceste sme mali veľa zámkov, hradov, peknú prírodu. Najviac sa mi páčil zámok s parkom v Ledniciach. Naopak, pre mňa veľkým sklamaním bol Český Krumlov. Asi som od neho očakávala príliš veľa a tiež sme vystihli zlý deň, keďže sme tam boli v sobotu. Bolo tam veľmi veľa ľudí, naozaj hlava na hlave, či už v meste, alebo na zámku. Zámok ma sklamal, nejako sa mi nepáčil. Zámocká priekopa známa tým, že sa v nej nachádzajú živé medvede, ktoré akože strážia zámok bola pre mňa takou smutnou atrakciou, niečo ako v zoo...

Veľmi sa mi páčili cyklocesty, ktoré viedli lesom.

Národný park Podyjí bola kapitola sama o sebe. Bolo tam fakt krásne. Jazdu sme si riadne užili, aj keď som si teda veľa aj odchodila, keďže tam boli strmé kopce. Miestami som bajk tlačila, avšak miestami som ho už ani neodtlačila, tak mi ho odtlačil priateľ a ja som si to len vyšlapala. Keďže sa išlo dlho hore kopcom, tak sa na ďalší deň išlo aj dole kopcom ale už nie po asfalte. Čo mi teda prišlo ešte horšie ako do kopca, riadny adrenalín s naloženým bajkom, ale zvládli sme. V národnom parku bolo presne vymedzené, ktoré cesty sú pre peších a ktoré pre cyklistov. Všade boli upozornenia, aby sme dávali pozor na užovky a jašteričky. No veru som sa s jednou riadnou užovkou aj stretla. Našťastie sme boli obe pohotové a nikto neprišiel k ujme na zdraví :).

Na siedmy deň sme sa prehupli do Rakúska. Rakúsky vidiek som si zamilovala. Je presne taký ako v romantických filmoch. Naozaj by som si tam vedela predstaviť žiť. Dedinky pozostávajúce zo zopár domčekov, kopce, všetko zelené a všadeprítomný odor hnoja. Nepôsobilo to však na mňa nejako špinavo, skôr naopak. Všetko tam bolo čisté a vyzeralo to upravene nie ako si pamätám hospodárstva z môjho detstva...Tento siedmy deň sme zastanovali pred mestečkom Passau. V noci nám začalo pršať a neprestalo ani celý ďalší deň. Rozhodli sme sa preto ostať v stane a neísť ďalej, keďže celý zmoknutý by sme boli akurát tak znechutení. Stráviť deň v stane bolo fajn. Hrali sme hry, rozprávali sa, smiali a naplánovali našu svadbu. Riadne sme si oddýchli. Deviaty deň sme teda vyrazili z Passau skoro ráno plný energie. Pozreli sme si miesto, kde sa rieka Inn vlieva do Dunaja. 

Cesta popri Dunaji už nebola taká náročná. Samá rovinka, ešte aj v smere toku Dunaja, takže prípadne mierne dolu kopcom naklonená. Cesty boli super vyznačené a kvalitné. Šlapalo sa nám veľmi dobre. Pozerať už veľmi nebolo čo, celkom sa schladilo a bolo celý deň pod mrakom, každú chvíľu sme očakávali dážď, tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime dať čo najviac kilometrov, ideálne pôjdeme domov už len  2 dni. Chceli sme stanovať na plážičke pri Dunaji, ale nestihli sme tam dôjsť za svetla, tak sme pokračovali aj za tmy. Na jednom mieste sme stretli mladého srnčeka. Veľmi zaujímavé stretnutie, keďže zastavil pár centimetrov pred nami, pozrel na mňa, potom na priateľa a pomaličky s kľudom si odkráčal. Zjavne bol na ľudí zvyknutý. Ešte som nevidela srnčeka z takejto blízkosti. Podarilo sa nám zastanovať na veľmi peknom a pokojnom mieste, prvýkrát som sa v stane skvelo vyspala, aj keď bola riadna zima v noci. 

V náš posledný deň sme sa zobudili celkom neskoro a vydali sme sa pohodovým tempom ďalej popri Dunaji. Stále nás sprevádzali mraky, sem tam mrholenie. Tak sme si to naozaj nasmerovali domov, hoci sme mali pred sebou kopec kilometrov. Asi 30km od Bratislavy nás chytil riadny lejak. Pršalo nám už skoro celú cestu do Bratislavy, ale ako správny turisti sme mali so sebou pršiplášte, v ktorom vyzeráme ako veľké ružové torty :D. Domov sa nám podarilo doraziť pred polnocou, hodiť poriadnu sprchu a šup do postele. Neporiadok sme upratovali až na druhý deň a teda, že bol riadny.

Na takto poňatej dovolenke som si dokonale oddýchla. Hlava sa mi úplne prečistila, ani jednu minútu som nevenovala v myšlienkach  práci, starostiam, zhonu. Jediným naším záujmom bolo nájsť každý deň dostatok vody na pitie a umytie sa. Všade sme sa stretli s veľmi prívetivými ľuďmi, čo ma aj celkom prekvapilo, každý nám ochotne načapoval vodu (ešte aj pán krčmár na ktorého nám jedna pani v dedine povedala, že on nám pravdepodobne vodu nedá, ale že však vyskúšajme, lebo inde sa nám už vodu nepodarí zohnať), prípadne nás pustili na wc, alebo len tak pozdravili a vyzvedali odkiaľ kam ideme a popriali nám veľa šťastných kilometrov. Ja som si vychutnávala hlavne krásne výhľady a prírodu. 

Fyzicky som celý tento výlet prekvapivo úžasne zvládla. Áno, musím sa pochváliť. Bála som sa hlavne kopcov, niektoré boli riadne náročné. Jeden kopec s 18% stúpaním som si aj poctivo odplakala. Myslela som, že ho fakt už nedám ani na pešo a ako som tak oddychovala, pila vodu, utierala slzy, tak mi zatrúbilo auto (boli to tiež cyklisti, mali namontované bajky na aute) a už mi len ukazovali vystrčené palce čo som pochopila tak, že super, že si sa dala na taký brutálny kopec. Po jeho vyjdení som bola na seba hrdá ako nikdy predtým.

Čo sa týka stravy všeobecne, dosť jedla sme si brali z domu, keďže bolo teplo, tak to mohlo byť len to, čo v teple vydrží. Brala som si nejaké ryby v konzerve, sušené mäso, proteín, mix orieškov aj olivový olej, zeleninu a ovocie na prvé 2 až 3 dni. Nechceli sme chodiť do obchodu každý deň, ale keďže si telo pýtalo aj mliečne výrobky, tak sme sa snažili v čase obeda zbehnúť do obchodu po nejaký syr, alebo bryndzu. Na piaty deň ma začali chytať chúťky na sladké, hoci som svoj príjem sacharidov celkom navýšila oproti tomu čo jedávam doma. Jeden deň som to vykryla banánom s jogurtom, ale na ďalší deň som siahala po keksíku a po chlebe. Nemala som chuť už na nič iné, tak som si spravila dva takéto dni. Mala som v pláne aj cvičiť s vlastnou váhou tela, čo mi nevyšlo síce úplne podľa plánu, ale jeden deň som si dala klasika tréning, kde som precvičila celé telo a potom som si sem tam spravila nejaké cviky hlavne na ruky a brucho, využívala som aj ihriská v parkoch.

Troška k číslam. Spolu sme našlapali 948 km za 10 dní – šlapali sme však len 9 dní, z toho som si spravila svoj nový osobný rekord, to jest 395 km popri Dunaji za 2 dni.  Nohy to zvládli super, posledný deň ma akurát boleli lýtka. Zadok pobolieval posledné 2 dni, ale vydržal to statočne.

Táto dovolenka mi veľa dala. Zistila som o sebe celkom veľa vecí, naučila som sa menej stresovať a ešte viac som sa zblížila s priateľom. Som jednoznačne za čo najviac aktívne strávenú dovolenku a naša ďalšia dovolenka bude veľmi podobná tejto :). 

Tréner, drahý luxus?

Prvá otázka, keď niekomu poviem, že cvičím s trénerkou je: Koľko to stojí? Už som sa na ňu naučila neodpovedať...
Financie sú a vždy aj budú v našom živote dôležité. Odvíja sa od nich mnoho. Nikdy som nemala rada peniaze. Vznikajú pre ne mnohé hádky, ľudia sú nervózni, keď ich nemajú, mnohí sa  menia ak ich majú zrazu príliš... Keď som začala v 15tich rokoch chodiť na brigády, začala som si peniaze viac vážiť.  Zrazu mi bolo viac ľúto dať tie peniaze na oblečenie, alebo na nejakú inú kravinu, ktorú možno ani nepotrebujem. Prešla som si mnohými brigádami, počas štúdia na vysokej škole som mala aj niekoľko naraz. Viem aké náročné je pre peniaze robiť a aj aké náročné je ich púšťať z ruky.
Veľakrát v minulosti pri pokusoch o schudnutie som koketovala s myšlienkou, že si zaplatím trénera. Vždy to stroskotalo na financiách. Tie peniaze som proste ľutovala. Ako ja mám platiť niekomu za to, že som sa vyžrala na vorvaň? Nehrozííí.
Až prišli zdravotné problémy, ktoré tiež niečo stáli. Lieky, vitamíny, nehovoriac o tom stratenom čase, keď som behala hore dole po lekároch.
Keď som sa rozhodovala, či ísť do toho s trénermi alebo nie, veľa som to rozoberala s priateľom. Ten je horší ako strýko Držgroš - nie taký bohatý, ale taký lakomý :). Samozrejme sme riešili financie, nebolo to málo. Rozhodli sme sa, že ideme do toho, nech to stojí čo to stojí a nejako to vykryjeme. Mala som nejakú čiastku našetrenú tak som ju investovala s riskom, že buď to bude dobrá investícia, alebo úplne naprd. Bum, vyšlo to :). Už po prvom mesiaci som vedela, že som spravila dobre. Po druhom mesiaci som vedela, že chcem ušetriť ďalšie peniaze, aby som si mohla dovoliť platiť trénerku aj naďalej. Ešte aspoň ďalšie 3 mesiace. Nakoniec prešiel už ďalší mesiac a ja stále trénujem s Monikou.
Prečo s ňou trénujem až doposiaľ?
Premýšľala som už, či to nie je skôr o mojej pohodlnosti. Alebo strachu, že to sama nedám.  Som si však istá, že by som to dala aj sama. Avšak stále nedokážem zo seba vydolovať to, čo zo mňa vydoluje Monika. Občas ju za to fakt strašne neznášam. Keď nado mnou stojí, ja v krkolomnej polohe a ona mi ešte upravuje zadok, lebo ho mám privysoko, hovorí aby som sa spevnila, ale keď už mňa aj to samotné spevnenie vyčerpáva. No sama by som si takú reflexiu nedala. Neupravila by som sa do tej polohy, lebo tá jednoduchšia mi je pohodlnejšia. Viem, že by som sa len ťažko prinútila robiť niektoré cviky, lebo si myslím, že ich nedokážem. Omyl, ja ich fakt dokážem, Monika je taký optimista, vždy mi povie: jasné to dáš. Verí mi. A ja to väčšinou naozaj dám :).  Skúšala som aj doma cvičiť s priateľom. Keď som kňučala, že to bolí, tak na mňa pozrel "a prečo to robíš? nerob to, keď ťa to bolí." Dostal rýchloškolenie, že to mi nesmie hovoriť, len nech mi pekne stopuje čas a hovorí mi, že to dám a mám sa snažiť.
Nie je však tréner ako tréner. Pre mňa je veľmi dôležité, aby bol tréner tú hodinu naozaj so mnou. Fyzicky aj psychicky. Venoval sa mi naplno, podporoval, povzbudzoval, ukazoval mi daný cvik hoci aj 5krát, upravoval ma. Vysvetlil mi, ktorý cvik je na čo dobrý, prečo ho cvičíme, na čo si mám pri ňom dávať pozor, prečo ho nerobiť tak alebo onak, ale presne tak ako mi to tréner ukáže. Je pre mňa dôležité pochopiť dané cviky a ich správnu tehcniku, aby som si nezničila telo, aby som nezaťažovala zbytočne kĺby, neničila si chrbticu. Tiež je to dôležité preto, lebo raz budem určite cvičiť aj sama. A k tomu potrebujem ovládať techniku najlepšie ako som schopná, lebo to ma už nebude mať kto upravovať. Tréner je človek,s ktorým trávim veľa času. Dôverujem mu (viem, že mi tú tyč s kotúčmi na hlavu nepustí),  poviem mu aj o svojich starostiach (tiež to ovplyvňuje chudnutie), teším sa na neho, hlavne ak srší energiou, ktorú mi dokáže posunúť. Dôležité pre mňa je, že sme s trénerom voči sebe otvorený, ak mne príde niečo nahovno poviem to. Ak trénerke príde, že sa málo snažím, povie mi to. Neurážame sa potom, ale zamyslíme, zmeníme ak treba. Odmenou pre trénera je podľa mňa práve to, že makám a výsledky sa dostavujú :). Nefrflem furt, že to neide, rešpektujem ho. A zase, keď už si tie prachy do kelu platím, tak to využijem tak ako sa len dá. Pýtam sa, učím sa, pozorujem, skúšam, tvrdo makám, napredujem :).
Ak ma bolí zub, idem k zubárovi, ak sa mi pokazí práčka, zavolám si opravára práčky...Ak mi však po oprave zubu na druhý deň vypadne plomba, možno dám zubárovi ešte jednu šancu. Ak sa mi to však stane znova, tak si nájdem nového...
V jednej knihe o športovaní a zmene životného štýlu som sa dočítala, že tréner je zbytočný. Pre mňa je však tréner neskutočná podpora, motivácia, pomoc. Je len a len na našom uvážení, či sa do boja pustíme sami, alebo s podporou trénera. Mne sa po mnohých pokusoch, keď som na to bola sama a nešlo to, osvedčili tréneri. Tie peniaze som zatiaľ vôbec neoľutovala a považujem to za jednu z najlepších investícií. Možno sa na to budem o pár rokov pozerať inak, momentálne som však spokojná so svojou voľbou.
Plne podporujem aj ľudí, ktorí sa do toho pustia sami. Hlavne na sebe pracovať a nevzdávať to, výsledky sa určite dostavia, ak robíme veci tak ako máme :).

Pekný deň všetkým

Lucia

Čo sa zmenilo od prvej konzultácie?

Na prvej konzultácii s Monikou a Mišom som sa cítila ako na prvom striptíze. Teda takto nejako si predstavujem pocity pri striptíze J. Pocit, keď je človek v rozpakoch, odhaľuje o sebe veci, ktoré predtým odhalil len veľmi blízkym ľuďom a možno ani im nie. Bola to dlháááá konzultácia, kde sme prebrali veľmi veľa vecí ohľadom mojich denných návykov, koľko jem, športujem, spím, aké je moje zamestnanie, čo robím vo svojom voľnom čase, čo by som chcela za 3 mesiace dosiahnuť. Spoločne sme dospeli k tomu, kde asi robím chybu a prečo priberám. Vysvetlili mi v skratke ako funguje moje telo, čo potrebuje a čo nie. Prešla som si aj vstupným športovým testom. Fučala som ako lokomotíva. Ufff, bol to len test, ale dal riadne zabrať. Dostala som zásady stravovania, ktorých som sa mala držať. Veľmi ma potešilo, že som nedostala konkrétny jedálniček, ako sa hovorí, šitý na mieru. Dávalo mi to istú slobodu v tom, čo budem jesť. Samozrejme ak si odmyslím potraviny, ktoré sa pre mňa stali tabu :). Najťažšia úloha bola pre mňa tá, že som si mala začať viesť denníček. Vpisovať do neho všetko čo som zjedla, vypila, koľko som spala... Tréneri mi pravidelne tabuľku kontrolovali a povedali čo som nerobila správne, kde ubrať, kde pridať. Táto aktivita sa mi však veľmi osvedčila a jedlo som si zapisovala celé prvé dva mesiace, hoci som už po nejakom čase nemusela. Pomáhalo mi to kontrolovať jedlo, ktoré som zjedla. Aj ma to stoplo, keď som držala v ruke niečo, čo by som nemala zjesť. Však to bude v tabuľke a ja to v tabuľke nechcem mať napísané. Možno divné zmýšľanie, ale skúste to ak potrebujete kontrolovať svoj príjem jedla J.

Na stravu som nabehla prekvapivo dobre, sadla mi výborne. Avšak ma po nejakom čase chytilo strašné nechutenstvo. Bolo mi zle z jedla, nemohla som sa na zeleninu, syr, vajcia, či mäso ani pozrieť. Boli sme v tom čase na návšteve v Nitre, uvarila som si tam obed a išli sme na Zobor. Tesne pod Zoborom som sa rozplakala, že som strašne hladná, ale ja jedlo nechcem jesť. Dala som si 10minutový plač, natlačila do seba kúsok cukety s vajcom a išli sme ďalej. Boli to náročné dni. Jedla som viac menej len tvaroh, jogurty, semiačka a ovocie. Netrvalo to dlho a prešlo to. Stačilo vytrvať a nezačať sa ládovať opäť všetkým čo mi prišlo pod ruku a nebolo to zrovna najzdravšie.

Cvičenie som mala dvakrát do týždňa vo fitku s Monikou alebo s Mišom. Mala som veľký strach z fitka, z ostatných ľudí. Pri cvičení som sa cítila a asi aj vyzerala ako vorvaň na súši. Čoskoro som zistila, že tam vôbec nikoho okrem Moniky nezaujímam. Nikto na mňa nepozeral, nikto ma tam nikdy neodsúdil za to ako vyzerám (aspoň mi to teda nepovedal). Postupne som dostala za úlohu k dvom silovým tréningom pridať aj ďalšie športové aktivity mimo fitka. Začala som chodiť na zumbu. Bolo to veľmi vtipné, ani natriasať do rytmu mi nešlo. Chodila som intervalovo behať, turistikovať a bicyklovať. Na pohyb som si zvykla. Mojou novou najlepšou kamoškou (sprevádzala ma uplne všade, nedala mi sem tam poriadne spávať, nevedela som sa kvôli nej postaviť z postele, sadnúť si na záchod, umyť si vlasy) sa stala svalovica.

Strašiakom bol pre mňa spánok. Keďže som mala väčšinou tréningy ráno pred prácou, musela som vstávať už o 5:30 dvakrát do týždňa. Bol to neuveriteľný problém. Zaspať pred polnocou mi vôbec nešlo, niečo cez 5 hodín spánku mi nestačilo, bola som potom unavená. Na spánkový režim som nabiehala veľmi dlho. Čítala som si už predtým veľa o chudnutí, ale nikdy som nedávala taký veľký dôraz na to, aby som dostatočne spala a regenerovala. Za tie 3 mesiace som sa to musela naozaj učiť a som rada, že som sa naučila regenerovať a spať.

V rámci programu "Dáš to tiež" sa nás do zmeny životného štýlu pustilo 6 báb. Trval 3 mesiace, počas ktorých nám boli tréneri Monika a Mišo plne k dispozícii. Bolo to veľmi super, lebo sme mali spoločnú skupinu na FB, kde sme mohli zdieľať naše pocity, aktivity, jedlá. Veľmi mi to pomohlo. Aj keď také skupinové zdieľanie chudnutia má aj isté nástrahy podľa mňa. Zo začiatku som to pociťovala skôr ako rivalitu a to čo ma malo motivovať ma skôr tak podripovalo a už mi len hlavou behali myšlienky: „ Pozri ako Ivana skoro každý deň super športuje a ty to dávaš len 3krát do týždňa a umieraš pri tom“. Neskôr som pochopila, že sa mám porovnávať len sama so sebou a brať si z báb príklad ako sa to dá. Veľmi mi pomohlo vedieť, že v tom nie som sama. Keď ma chytil záchvat „Ja chcem čokoládu“, tak som to mala kam napísať a hneď som dostala rady, ako tomu predísť, alebo že si mám  dať kvalitnú horkú čokoládu (vtedy som sa za takú radu len poďakovala, že to radšej žiadnu ako ten horký hnus).

Čo sa za tie 3 mesiace v mojom živote zmenilo?

Zmenila som svoje stravovanie, športovanie, oddych, spánok, ale aj režim našej domácnosti, v ktorej žijem s priateľom. Schudla som 16,6 kíl tuku. Váha ukázala síce menší rozdiel, ale nabrala som nejaké svaly a tiež aj vodu. Najviac som sa tešila, že klesol môj viscerálny tuk, ktorý obaľuje vnútorné orgány. Upravilo sa mi zdravie, vaječníky začali fungovať oveľa lepšie, vyčistila sa mi pleť, prestala som byť unavená, začala som mať oveľa viac energie, viac sa usmievať, vedela som sa lepšie odosobniť od každodenných problémov, lepšie zvládať stres.

Program "Dáš to tiež" skončil. Avšak všetky benefity chudnutia ma presvedčili o tom, že mám pokračovať aj naďalej. Veľmi dlho som premýšľala, či budem ďalej pokračovať sama, alebo s trénerkou. Rozhodla som sa pre trénerku a teda sme pokračovali a pokračujeme dodnes.

Kam až to chcem dotiahnuť?

Kam to len pôjde. Moje pokroky nájdete v sekcii „Pokroky v obrazoch a číslach“, kde budem pravidelne pridávať ako to celé ide. Mám pocit, že ešte nikdy som nebola štíhlejšia, pevnejšia a kondične na tom lepšie ako som dnes. O tom, odkiaľ kam som sa posunula v športe, v strave a čo mi pomohlo sa dozviete v ďalších príspevkoch. 

Lucia