Sedím a dumám. Je človek závislý na jedle? Dá sa to? Je to naozaj len výhovorka, že nedokážem schudnúť, alebo to naozaj dokážem len ťažko ovplyvniť?
Neidem to rozoberať z hľadiska faktov a vedy, ale z hľadiska mojich pocitov. Vieme, že je kopec objektívnych dôvodov, ktoré ovplyvňujú to, čo jeme a naopak potom jedlo ovplyvňuje aj to zdravie, aj tie hormóny.....
Máááááám strašnú chuť na niečo. Júúúú, dala by som si koláčik. Tak si dám koláčik, potom si dám chlebík so syrom, hej a ešte jednu čokoládku, dám si len kocku, sľubujem. Sakra zjedla som celú tabuľku.....Našli ste sa v tom? Stáva sa vám to? Mne sa to voľakedy stávalo často. Prestalo to pred rokom. Sekla som s tým zo dňa na deň. Cez tieto Vianoce som popustila uzdu, neprejedala som sa, to nie. Napiekla som si zdravé verzie koláčov, vyberala som si, čo jesť a čo nie. Avšak nestrážila som ti to tak ako obvykle. Pohyb bol minimálny, telo si vypýtalo pauzu. Potom som ochorela, med sem a tam. Nechuť na zeleninu, chrúmala som len ovocie. Všetko prešlo a opäť do svojho režimu. Avšak rodinná oslava, super šalát na obed, som zachránená, mňam, kúsok torty si predsa môžem dovoliť. No len na ďalší deň skrat. Ani neviem ako a bolo toho vo mne aj to čo by som inak nedala. Fakt neviem ako. Nezaberalo nič z mojich obvyklých už overených vecí ako sa nespustiť. Žalúdok toho nepoňal veľa, ešteže tak. Avšak som si povolila uzdu aj druhý deň (túto vetu by som mala dať pravdivo - prežrala som sa ako žalúdok pustil...) STOP. Povedala som si, dva dni stačilo. Telo však kričí daj si ešteeeeeee. Však jedna čokoláda ťa nezabije. Brucho kričíííí, nieeeeee, však som nafúknuté, ser na to, bude to len horšie.
Telo si žiadalo po chorobe pohyb. Už som ho rozhýbala, aj fajnová svalovečka bola, túra tiež, ruky a chrbát dostali tiež zabrať. Aj som sa čudovala, že som sa aj bez taktovky trénerky dokázala takto krásne zničiť. Priznám sa, aj ma to potešilo, nečakala som, že viem byť na seba taká prísna a v duchu si zakričať, Zabeeeeer, ty to dáš a naozaj to aj dať. Avšak. Dnes moje telo kričí, ser na cvičenie. Hlava dáva logické dôvody, choď na to, zacvič si, bude ti oveľa lepšie, prestaneš myslieť na jedlo, ktoré ti nerobí dobre. Avšak nejaký malý škriatok tam v pozadí behá a našepkáva mi, prídeš domov a dáš si čokoládu, ešte lepšie, zbehni do obchodu a kúp si niečo ešte chutnejšie a hlavne veľa. A tak sedím a radšej neidem domov, len aby som sa doma neprejedla. Bol by to tretí deň. Nie to nechcem. Fuj, bude mi ešte horšie. Ale ten škriatok tam stále je....
Ako dať takúto krízu? Zvalím to na svoje hormóny a budem v tom pokračovať a ešte viac sa cykliť?
Natíska sa mi otázka. Som závislá na jedle a spustil to ten kúsok torty, alebo len ja som sprostá a proste som popustila vôľu? Je to nevyliečitelná závislosť ako alkoholizmus? Len s tým rozdielom, že jesť naozaj niečo musíme? Nevieeeem. Naozaj sa to ťažko ovláda. Je určite mnoho faktorov a aj mnoho možností, ako a prečo sa neprejesť, len sa nad nimi možno nezamýšľame. Neriešime,alebo to začneme riešiť príliš neskoro a z občasného prejedania a nepohybovania sa stane náš štýl, ktorý prerastie, doslova prerastie do obludných rozmerov. Ja sa nechcem vrátiť späť na tú cestu. Avšak dnes som si uvedomila a pochopila som slová ľudí okolo mňa, že oni by to nedali. Že to muselo byť náročné. Že musí byť náročné prestať jesť niektoré veci. Mne to išlo nejako kupodivu veľmi ľahko. Našťastie prvá kríza nechala na seba čakať rok (netvrdím, že som si občas za ten rok nezobla niečo, čo by som nemala, ale nebola to kríza, jedla som tie veci zámerne, premyslene). Teraz si uvedomujem, že je to naozaj ťažké, lebo ani ja som sa ešte pred hodinou nechcela vzdať toho sladkého. Premýšľala som, prečo to všetko robím, vracala som sa k svojim začiatkom, k fotkám, ale ani to mi nepomáhalo. Proste to niečo vo vnútri mi kričalo, nažer sa ty krava, na čo ti je to zdravé jedlo. Všetky argumenty, informácie zo školení, načítané články, slová od trénerky, dobré pocity po cvičení, super energia, išli v tej chvíli bokom. Uplne bokom. Bolo mi to srdečne jedno, ja som len chcela jesť. Určite by sa našli odborníci, ktorí by mi tieto moje pocity vysvetlili neviem akými poučkami, prečo sa to stalo, ako tomu predísť a iné bla bla bla... Ale v tej chvíli by ma to absolútne nezaujímalo. Myslím, že ma to nezaujíma ani teraz. Asi to nie je správny postoj. Možno by som si to mala rozanalyzovať a prísť na to, prečo sa to stalo, a predísť tomu tak do budúcna. Ale ja nechcem. Dôležité je momentálne pre mňa len precítenie tých pocitov. To ako som sa cítila, keď som to jedlo chcela, keď som mu odolávala, keď som mu neodolala a jedla ho, ako som sa cítila po tom.....
Teraz už viem, že sa chcem opäť držať svojej cesty. Teraz už viem, že zdravý životný štýl je oveľa lepší. Nepomohli mi k tomu žiadne poučky, žiadne informácie a rozpamätanie, že sa cítím pri zdravej strave lepšie, ani slová od priateľa..... Nejako som si pocity utriasla, zamyslela sa ani neviem nad čím, ani neviem, či som sa zamyslela, alebo či len precítila. Proste už viem, že môžem ísť domov :).
P.S. Mne už nechutí ani tá poondiata hnusne sladká čokoláda a ani presladený koláč, do ktorého dávam polovičnú dávnu cukru.......
