Moja prvá cyklodovolenka

Pre môjho priateľa sú cyklodovolenky niekoľkoročnou záležitosťou, ja som si však až tento rok trúfla po prvýkrát. Prípravu sme nepodcenili a pravidelne sme chodili bicyklovať od februára tohto roka niekam na rovinku a posledné týždne aj do kopcov, nech si telo zvyká. Bola som si istá, že moje nohy to dajú, môj zadok bol otázny a spanie v stane ma desilo. Preto sme sa radšej rozhodli vyraziť len tu poblíž, aby sme sa v prípade potreby mohli vrátiť ľahko domov. Vybrali sme sa do Južných Čiech a vracať sme sa mali v pláne cez Severné Rakúsko na ceste vedúcej popri Dunaji. Náš plán bol na 12 dní s rezervou 2 dni, ak by dačo.

Balenie na bicykel som absolvovala už minulý rok, takže som bola zmierená s tým, že si nemôžem toho vziať až tak veľa a budem musieť prať. Tak či onak, keď som pozrela na množstvo pripravených vecí, nechápem ako to môj chlap narval do 5 tašiek. Plus ešte stan a karimatky. A to všetko sme viezli na dvoch bicykloch. Je pravda, že jedna taška obsahovala len jedlo.

Nebudem vás zahatávať tým, koľko km sme denne prešli, z akého mesta do akého sme prišli, aké všelijaké zážitky sme denne mali. Pokúsim sa vypichnúť tie pre mňa najdôležitejšie.

Na nový denný režim sa nám podarilo nabehnúť celkom rýchlo. Osvedčilo sa nám každé ráno skôr vstať, o cca 9tej vyraziť, bicyklovať do obeda, dať si obednú pauzu na 2 až 3 hodinky niekde v parku, alebo pri vode – ja som si vtedy obvykle troška zdriemla, potom bicyklovať do nejakej 19 tej a hľadať vhodné miesto na spanie. Tento režim nám obom vyhovoval a keďže sme mali prvých 6 dní naozaj veľmi teplo, počas obeda sa dalo bicyklovať len keď sme prechádzali lesom a bol tam tieň. Inak by to bola morda a my sme si chceli dovolenku hlavne užívať. Náš plán bol prespávať v stane. Avšak po prvej noci som zistila, že sa v stane naozaj bojím. Mala som rôzne nerealistické predstavy a všetky šuchoty pre mňa znamenali, že nás ide niečo zožrať alebo niekto zbiť.. Dala som teda prvé 2 noci v stane a potom sme ďalšie 3 prespávali v penziónoch. Bolo dosť náročné nájsť nejaké ubytovanie, mali sme však šťastie, lebo sa vždy objavila jedna voľná izba v jednom penzióne len preto, že objednaní hostia neprišli. To ma celkom prekvapilo. Bola síce sezóna, ale aj tak som nepredpokladala, že by to mohol byť taký problém. V každom väčšom meste bolo totiž celkom dosť penziónov, alebo ubytovania v súkromí. Poslednú noc v Čechách sa nám nepodarilo nájsť ubytovanie v penzióne, teda akurát v jednom veľmi predraženom hoteli, ktorý by nás vyšiel za tú jednu noc viac ako nás stáli tie predošlé 3 noci. A keďže sa schyľovalo k búrke, tak sme ďalej už ísť nemohli a zakotvili sme na miniplážičke pri vodnej nádrži Lipno. Bolo tam veľmi pekne. Prežila som aj svoju prvú búrku v stane. V Rakúsku som už veľmi  na výber nemala, keďže ubytovanie na ceste pozdĺž Dunaja bolo naozaj drahé a popri Dunaji sa dajú nájsť celkom pekné miesta na stanovanie.

Naša cesta

Vyrážali sme z Bratislavy v pondelok ráno. Prvú noc sme strávili ešte na Slovensku a od druhého dňa sme už brázdili cesty Južných Čiech. Hneď od začiatku sme boli veľmi milo prekvapení tým, ako sú všade značené cyklotrasy a v každom väčšom meste sa nachádzajú informácie, kde nám poskytli nejaké tie mapy, potrebné infošky a aj načapovali vodu. Prechádzali sme postupne viacerými krajmi a keďže v infocentrách mali vždy len mapu kraja v ktorom sme sa nachádzali, tak sme sa zastavovali vo viacerých. Na štvrtý deň sme sa už smiali, že sme ako zberači a máp sme mali celkom hojne. Priateľ vo všetkých infocentrách pochválil ako sa mu páčia trasy,  ako sú všetky trasy super značené. Takmer v každom mu povedali, že veľa ľudí im hovorí pravý opak. Tak asi neboli ešte na Slovenku...

Južné Čechy sú naozaj krásne. Po ceste sme mali veľa zámkov, hradov, peknú prírodu. Najviac sa mi páčil zámok s parkom v Ledniciach. Naopak, pre mňa veľkým sklamaním bol Český Krumlov. Asi som od neho očakávala príliš veľa a tiež sme vystihli zlý deň, keďže sme tam boli v sobotu. Bolo tam veľmi veľa ľudí, naozaj hlava na hlave, či už v meste, alebo na zámku. Zámok ma sklamal, nejako sa mi nepáčil. Zámocká priekopa známa tým, že sa v nej nachádzajú živé medvede, ktoré akože strážia zámok bola pre mňa takou smutnou atrakciou, niečo ako v zoo...

Veľmi sa mi páčili cyklocesty, ktoré viedli lesom.

Národný park Podyjí bola kapitola sama o sebe. Bolo tam fakt krásne. Jazdu sme si riadne užili, aj keď som si teda veľa aj odchodila, keďže tam boli strmé kopce. Miestami som bajk tlačila, avšak miestami som ho už ani neodtlačila, tak mi ho odtlačil priateľ a ja som si to len vyšlapala. Keďže sa išlo dlho hore kopcom, tak sa na ďalší deň išlo aj dole kopcom ale už nie po asfalte. Čo mi teda prišlo ešte horšie ako do kopca, riadny adrenalín s naloženým bajkom, ale zvládli sme. V národnom parku bolo presne vymedzené, ktoré cesty sú pre peších a ktoré pre cyklistov. Všade boli upozornenia, aby sme dávali pozor na užovky a jašteričky. No veru som sa s jednou riadnou užovkou aj stretla. Našťastie sme boli obe pohotové a nikto neprišiel k ujme na zdraví :).

Na siedmy deň sme sa prehupli do Rakúska. Rakúsky vidiek som si zamilovala. Je presne taký ako v romantických filmoch. Naozaj by som si tam vedela predstaviť žiť. Dedinky pozostávajúce zo zopár domčekov, kopce, všetko zelené a všadeprítomný odor hnoja. Nepôsobilo to však na mňa nejako špinavo, skôr naopak. Všetko tam bolo čisté a vyzeralo to upravene nie ako si pamätám hospodárstva z môjho detstva...Tento siedmy deň sme zastanovali pred mestečkom Passau. V noci nám začalo pršať a neprestalo ani celý ďalší deň. Rozhodli sme sa preto ostať v stane a neísť ďalej, keďže celý zmoknutý by sme boli akurát tak znechutení. Stráviť deň v stane bolo fajn. Hrali sme hry, rozprávali sa, smiali a naplánovali našu svadbu. Riadne sme si oddýchli. Deviaty deň sme teda vyrazili z Passau skoro ráno plný energie. Pozreli sme si miesto, kde sa rieka Inn vlieva do Dunaja. 

Cesta popri Dunaji už nebola taká náročná. Samá rovinka, ešte aj v smere toku Dunaja, takže prípadne mierne dolu kopcom naklonená. Cesty boli super vyznačené a kvalitné. Šlapalo sa nám veľmi dobre. Pozerať už veľmi nebolo čo, celkom sa schladilo a bolo celý deň pod mrakom, každú chvíľu sme očakávali dážď, tak sme sa rozhodli, že sa pokúsime dať čo najviac kilometrov, ideálne pôjdeme domov už len  2 dni. Chceli sme stanovať na plážičke pri Dunaji, ale nestihli sme tam dôjsť za svetla, tak sme pokračovali aj za tmy. Na jednom mieste sme stretli mladého srnčeka. Veľmi zaujímavé stretnutie, keďže zastavil pár centimetrov pred nami, pozrel na mňa, potom na priateľa a pomaličky s kľudom si odkráčal. Zjavne bol na ľudí zvyknutý. Ešte som nevidela srnčeka z takejto blízkosti. Podarilo sa nám zastanovať na veľmi peknom a pokojnom mieste, prvýkrát som sa v stane skvelo vyspala, aj keď bola riadna zima v noci. 

V náš posledný deň sme sa zobudili celkom neskoro a vydali sme sa pohodovým tempom ďalej popri Dunaji. Stále nás sprevádzali mraky, sem tam mrholenie. Tak sme si to naozaj nasmerovali domov, hoci sme mali pred sebou kopec kilometrov. Asi 30km od Bratislavy nás chytil riadny lejak. Pršalo nám už skoro celú cestu do Bratislavy, ale ako správny turisti sme mali so sebou pršiplášte, v ktorom vyzeráme ako veľké ružové torty :D. Domov sa nám podarilo doraziť pred polnocou, hodiť poriadnu sprchu a šup do postele. Neporiadok sme upratovali až na druhý deň a teda, že bol riadny.

Na takto poňatej dovolenke som si dokonale oddýchla. Hlava sa mi úplne prečistila, ani jednu minútu som nevenovala v myšlienkach  práci, starostiam, zhonu. Jediným naším záujmom bolo nájsť každý deň dostatok vody na pitie a umytie sa. Všade sme sa stretli s veľmi prívetivými ľuďmi, čo ma aj celkom prekvapilo, každý nám ochotne načapoval vodu (ešte aj pán krčmár na ktorého nám jedna pani v dedine povedala, že on nám pravdepodobne vodu nedá, ale že však vyskúšajme, lebo inde sa nám už vodu nepodarí zohnať), prípadne nás pustili na wc, alebo len tak pozdravili a vyzvedali odkiaľ kam ideme a popriali nám veľa šťastných kilometrov. Ja som si vychutnávala hlavne krásne výhľady a prírodu. 

Fyzicky som celý tento výlet prekvapivo úžasne zvládla. Áno, musím sa pochváliť. Bála som sa hlavne kopcov, niektoré boli riadne náročné. Jeden kopec s 18% stúpaním som si aj poctivo odplakala. Myslela som, že ho fakt už nedám ani na pešo a ako som tak oddychovala, pila vodu, utierala slzy, tak mi zatrúbilo auto (boli to tiež cyklisti, mali namontované bajky na aute) a už mi len ukazovali vystrčené palce čo som pochopila tak, že super, že si sa dala na taký brutálny kopec. Po jeho vyjdení som bola na seba hrdá ako nikdy predtým.

Čo sa týka stravy všeobecne, dosť jedla sme si brali z domu, keďže bolo teplo, tak to mohlo byť len to, čo v teple vydrží. Brala som si nejaké ryby v konzerve, sušené mäso, proteín, mix orieškov aj olivový olej, zeleninu a ovocie na prvé 2 až 3 dni. Nechceli sme chodiť do obchodu každý deň, ale keďže si telo pýtalo aj mliečne výrobky, tak sme sa snažili v čase obeda zbehnúť do obchodu po nejaký syr, alebo bryndzu. Na piaty deň ma začali chytať chúťky na sladké, hoci som svoj príjem sacharidov celkom navýšila oproti tomu čo jedávam doma. Jeden deň som to vykryla banánom s jogurtom, ale na ďalší deň som siahala po keksíku a po chlebe. Nemala som chuť už na nič iné, tak som si spravila dva takéto dni. Mala som v pláne aj cvičiť s vlastnou váhou tela, čo mi nevyšlo síce úplne podľa plánu, ale jeden deň som si dala klasika tréning, kde som precvičila celé telo a potom som si sem tam spravila nejaké cviky hlavne na ruky a brucho, využívala som aj ihriská v parkoch.

Troška k číslam. Spolu sme našlapali 948 km za 10 dní – šlapali sme však len 9 dní, z toho som si spravila svoj nový osobný rekord, to jest 395 km popri Dunaji za 2 dni.  Nohy to zvládli super, posledný deň ma akurát boleli lýtka. Zadok pobolieval posledné 2 dni, ale vydržal to statočne.

Táto dovolenka mi veľa dala. Zistila som o sebe celkom veľa vecí, naučila som sa menej stresovať a ešte viac som sa zblížila s priateľom. Som jednoznačne za čo najviac aktívne strávenú dovolenku a naša ďalšia dovolenka bude veľmi podobná tejto :).