Na prvej konzultácii s Monikou a Mišom som sa
cítila ako na prvom striptíze. Teda takto
nejako si predstavujem pocity pri striptíze J. Pocit, keď je človek
v rozpakoch, odhaľuje o sebe veci, ktoré predtým
odhalil len veľmi blízkym ľuďom a možno ani im nie. Bola to dlháááá
konzultácia, kde sme prebrali veľmi veľa vecí ohľadom mojich denných návykov,
koľko jem, športujem, spím, aké je moje zamestnanie, čo robím vo svojom voľnom
čase, čo by som chcela za 3 mesiace dosiahnuť. Spoločne sme
dospeli k tomu, kde asi robím chybu a prečo priberám. Vysvetlili mi
v skratke ako funguje moje telo, čo potrebuje a čo nie. Prešla som
si aj vstupným športovým testom. Fučala som ako lokomotíva. Ufff, bol to len test, ale dal riadne zabrať. Dostala som zásady stravovania, ktorých som sa
mala držať. Veľmi ma potešilo, že som nedostala konkrétny jedálniček, ako sa
hovorí, šitý na mieru. Dávalo mi to istú slobodu v tom, čo budem jesť.
Samozrejme ak si odmyslím potraviny, ktoré sa pre mňa stali tabu :). Najťažšia
úloha bola pre mňa tá, že som si mala začať viesť denníček. Vpisovať do neho všetko čo som zjedla, vypila, koľko som spala... Tréneri mi pravidelne tabuľku kontrolovali a povedali čo som nerobila správne, kde ubrať, kde pridať.
Táto aktivita sa mi však veľmi osvedčila a jedlo som si zapisovala celé
prvé dva mesiace, hoci som už po nejakom čase nemusela. Pomáhalo mi to
kontrolovať jedlo, ktoré som zjedla. Aj ma to stoplo, keď som držala
v ruke niečo, čo by som nemala zjesť. Však to bude v tabuľke
a ja to v tabuľke nechcem mať napísané. Možno divné zmýšľanie, ale
skúste to ak potrebujete kontrolovať svoj príjem jedla J.
Na stravu som nabehla prekvapivo
dobre, sadla mi výborne. Avšak ma po nejakom čase chytilo strašné nechutenstvo.
Bolo mi zle z jedla, nemohla som sa na zeleninu, syr, vajcia, či mäso ani
pozrieť. Boli sme v tom čase na návšteve v Nitre,
uvarila som si tam obed a išli sme na Zobor. Tesne pod Zoborom som
sa rozplakala, že som strašne hladná, ale ja jedlo nechcem jesť. Dala som si
10minutový plač, natlačila do seba kúsok cukety s vajcom a išli sme
ďalej. Boli to náročné dni. Jedla som viac menej len tvaroh, jogurty, semiačka
a ovocie. Netrvalo to dlho a prešlo to. Stačilo vytrvať
a nezačať sa ládovať opäť všetkým čo mi prišlo pod ruku a nebolo to
zrovna najzdravšie.
Cvičenie som mala dvakrát do týždňa vo fitku s Monikou alebo s Mišom. Mala som veľký strach z fitka, z ostatných ľudí. Pri cvičení som sa
cítila a asi aj vyzerala ako vorvaň na súši. Čoskoro som zistila, že tam
vôbec nikoho okrem Moniky nezaujímam. Nikto na mňa nepozeral, nikto ma tam
nikdy neodsúdil za to ako vyzerám (aspoň mi to teda nepovedal). Postupne som
dostala za úlohu k dvom silovým tréningom pridať aj ďalšie športové
aktivity mimo fitka. Začala som chodiť na zumbu. Bolo to veľmi vtipné, ani natriasať do rytmu mi nešlo. Chodila
som intervalovo behať, turistikovať a bicyklovať. Na pohyb som si zvykla. Mojou novou najlepšou kamoškou (sprevádzala ma uplne všade, nedala mi sem tam poriadne spávať,
nevedela som sa kvôli nej postaviť z postele, sadnúť si na záchod, umyť si
vlasy) sa stala svalovica.
Strašiakom bol pre mňa spánok. Keďže som mala
väčšinou tréningy ráno pred prácou, musela som vstávať už o 5:30 dvakrát
do týždňa. Bol to neuveriteľný problém. Zaspať pred polnocou mi vôbec nešlo,
niečo cez 5 hodín spánku mi nestačilo, bola som potom unavená. Na spánkový
režim som nabiehala veľmi dlho. Čítala som si už predtým veľa o chudnutí,
ale nikdy som nedávala taký veľký dôraz na to, aby som dostatočne spala
a regenerovala. Za tie 3 mesiace som sa to musela naozaj učiť a som
rada, že som sa naučila regenerovať a spať.
V rámci programu "Dáš to tiež" sa nás do zmeny životného štýlu pustilo 6 báb. Trval 3
mesiace, počas ktorých nám boli tréneri Monika a Mišo plne
k dispozícii. Bolo to veľmi super, lebo sme mali spoločnú skupinu na FB,
kde sme mohli zdieľať naše pocity, aktivity, jedlá. Veľmi mi to pomohlo. Aj keď
také skupinové zdieľanie chudnutia má aj isté nástrahy podľa mňa. Zo začiatku
som to pociťovala skôr ako rivalitu a to čo ma malo motivovať ma skôr tak
podripovalo a už mi len hlavou behali myšlienky: „ Pozri ako Ivana skoro
každý deň super športuje a ty to dávaš len 3krát do týždňa a umieraš
pri tom“. Neskôr som pochopila, že sa mám porovnávať len sama so sebou a brať si z báb príklad ako sa to dá. Veľmi mi pomohlo vedieť, že v tom nie som sama. Keď
ma chytil záchvat „Ja chcem čokoládu“, tak som to mala kam napísať a hneď
som dostala rady, ako tomu predísť, alebo že si mám dať kvalitnú horkú čokoládu
(vtedy som sa za takú radu len poďakovala, že to radšej žiadnu ako ten horký
hnus).
Čo sa za tie 3 mesiace v mojom živote zmenilo?
Zmenila som svoje stravovanie, športovanie, oddych, spánok,
ale aj režim našej domácnosti, v ktorej žijem s priateľom.
Schudla som 16,6 kíl tuku. Váha ukázala síce menší rozdiel, ale nabrala som
nejaké svaly a tiež aj vodu. Najviac som sa tešila, že klesol môj viscerálny tuk,
ktorý obaľuje vnútorné orgány. Upravilo sa mi zdravie, vaječníky začali
fungovať oveľa lepšie, vyčistila sa mi pleť, prestala som byť unavená, začala
som mať oveľa viac energie, viac sa usmievať, vedela som sa lepšie odosobniť od
každodenných problémov, lepšie zvládať stres.
Program "Dáš to tiež" skončil. Avšak všetky benefity chudnutia
ma presvedčili o tom, že mám pokračovať aj naďalej. Veľmi dlho som
premýšľala, či budem ďalej pokračovať sama, alebo s trénerkou. Rozhodla
som sa pre trénerku a teda sme pokračovali a pokračujeme dodnes.
Kam až to chcem dotiahnuť?
Kam to len pôjde. Moje pokroky nájdete v sekcii
„Pokroky v obrazoch a číslach“, kde budem pravidelne pridávať ako to
celé ide. Mám pocit, že ešte nikdy som nebola štíhlejšia, pevnejšia
a kondične na tom lepšie ako som dnes. O tom, odkiaľ kam som sa
posunula v športe, v strave a čo mi pomohlo sa dozviete v ďalších
príspevkoch.
Lucia
